1. Nešli sme po cestách "Pánu Bohu za chrbtom" ale rovno na diaľnicu, kde odo mňa on, ale hlavne všetci ostatní, očakávali, že pôjdem minimálne stovkou (aj som šla, ale ten strach ).
2. Keď sme zišli z diaľnice na nejakú tú vedľajšiu cestu nevidela som ani fň pred seba. Aj som si striedavo prepínala diaľkové svetlá, ale občas (keď šlo niečo oproti) to bolo o dušu.
3. Zistila som, že auto má super brzdy a pán učiteľ reakcie, lebo rovno pred autom nám zastala srna, čudujúc sa, ktorý somár to o tom čase jazdí po jej trase. K tomu mám ponaučenie, že srnky chodia aspoň vo dvojici, lebo pán učiteľ povedal, že mám počkať, že pôjde ešte jedna. Na to sa pozrel na druhú stranu a vraví, už môžeme, už prešla. Z takej vzdialeosti som ešte srnku nevidela. Aj v ZOO si odo mňa držali odstup, ale tu to boli maximálne dva metre.
4. V jednom momente sme sa obaja zarazili, že čo za "jednooké auto" to zas ide oproti nám (po našej strane!), kým sa z toho zázraku nevykľul vlak idúci popod cestu. Pokiaľ sa nám neukázal aj s vysvietenými okienkami, nebolo to isté.
5. Zistila som, že pravidlo "ak ide niečo oproti, treba sa pozerať na krajnicu" nemusí byť tak celkom OK, hlavne v mieste, kde sa cesta rozdvojuje a my zrovna nechceme ísť vpravo .
6. Ďalším zistením bol fakt, že vysvietený nápis Autoškola ešte nezaručuje ohľaduplnosť ostatných, ktorí sa radšej idú zabiť (a nielen seba) ako by mali ísť hneď za križovatkou 50-tkou. Nie ja, ostatní na tohto darcu orgánov trúbili ako diví. Aj keď je fakt, že z tých orgánov nič nebude, lebo si v prvom rade bude zoškrabovať mozog z nejakého duba pri ceste. Dúfam, že ho už nikdy nestretnem!

   

• príprava na taký deň trvá celý týždeň,
• nápad pretvárajú do podoby úloh, cvičení, pracovných listov,
• prehľadávajú knižnice, časopisy, zbierajú pomôcky,
• celý blok si musia poriadne premyslieť a zmanažovať aby to malo všetko hlavu aj pätu?"

A ja k tomu dodávam, že ak sa vám zdá, že deti nerobia nič, len sa hrajú...

• žiaci urobia počas dňa oveľa viac práce ako hociktorý iný,
• učia sa s radosťou a zvedavosťou,
• sami vyhľadávajú informácie a naučia sa o danej téme veľa nového,
• diskutujú, pýtajú sa, premýšľajú,
• vzájomne si pomáhajú a manažujú svoj pracovný čas,
• zažívajú radosť z úspechu (individuálnu aj kolektívnu).

Takže ak sa vám zdá, že učiteľka postaví na stôl plyšiaka a ostatné ide samo, je za tým kus vzdelávania, práce na sebe, tvorivosti, týždeň prípravy a poctivej učiteľskej práce .

    
O Daltone na Reflexe TV Markiza from MartinaChalachanova on Vimeo.

Posledný víkend som strávila pracovne v rekreačnom zariadení Priedhorie v obci Pružina.
Už len cesta tam bola zaujímavá. Trvala ako let do Dubaia, ale na rozdiel od neho, bola poriadnym dobrodružstvom. Našla som si trasu s minimálnym počtom prestupov (ich počet sa pohyboval od jedného do piatich) a vyrazila. Cesta cez Šturec bola fajn, až na to, že som sa utvrdila v tom, že práca na notebooku a Šturec sa neznášajú. Notebook a Donovaly sú fajn, Šturec už nie.
V Považskej Bystrici som si najprv overila z akého nástupišťa mi ide ďalší spoj. Tabuľa tvrdila nástupište 40, ich čísla som však nevidela nikde. Bola zima a tak som zaliezla do budovy stanice. Všetky 3 radiátory obsadili bezdomovci takže mne sa žiaden tepelný zdroj neušiel. Keď sa blížil čas odchodu, šla som pre istotu hladať tú 40-tku. Ha-ha… Ak niekedy budete cestovať do Považskej Bystrice, pripravte sa na adrenalínový šport. Na štyroch nástupištiach o dĺžke asi 100 metrov je v strede jedna jediná tabuľka, kde nájdete spolu všetky spoje, ktoré z neho odchádzajú. Autobusy nemajú tradičnú tabuľku s miestom kde ide, ale nad okienkom im postupne “behá” nápis s celou trasou. Vy pekne musíte počkať, či sa v texte objaví aj váš cieľ a až potom zistíte, či je to váš spoj. A ak náhodou nie, musíte utekať k ďalšiemu autobusu na opačnom konci nástupišťa a zopakovať ten istý proces (ak ten druhý autobus pravda stihnete).  A pozor na šoférov! Keď som sa pýtala na cenu lístka (že pekne odrátam euráče), pán šofér mi rovno povedal, že nech mu nejaké dám, že on mi vydá. Vtipný bol, že?
K víkendovke len toľko, že som tam stretla učiteľov mojej krvnej skupiny (väčšinou už starých známych) a že som rada, že som tam bola.

PS: Tvorivým učiteľkám prvého stupňa nebolo veľmi treba a tak sme v noci pred odchodom vylepšili červený fľak na koberci označením miesta činu. Chcela by som vidieť, aká bola reakcia domácich, keď do tej izby vstúpili. My sme sa bavili dobre.

Tak priatelia, v záujme svojho zdravia, radšej sa vyhýbajte a keď už aj budete vo Zvolene, radšej sa moc nepohybujte po vonkajšom prostredí.
Utorok 13.1. – Už viem, na čo mám pedále
Tak a je to tu. Som prvýkrát na cvičisku. Najprv ma pán učiteľ (ha, kolega, robí si diaľkovo pedagogiku) oboznámi s vozidlom a potom sa mockáme po veľkej ploche vyhýbajúc sa ďalším dvom autoškolám. Vcelku sa mi to páči a možno mi to aj kúsok ide, lebo mi káže obísť nejakú obrovskú budovu. Idem za podmienky, že nestretneme žiadne auto. Vraj nie, ale oklamal ma! Hneď po výjazde z polnej cestičky (či ako to nazvať), sme jedno stretli. Najviac sa mi páčila jeho hláška: “A skúsime ísť po našej strane vozovky…”. Ale neskromne som som sebou spokojná. Cestou späť berieme do auta dve mladšie žienky, čo ich na druhý deň čaká skúška. A pán učiteľ aj teraz povie “A skúsime ísť…” Možno preto som na seba pyšná, čo je teda poriadne predčasný stav.

Piatok 16.1. – Tridsať na tachometri a smrť v očiach
Mením cvičisko za veľké parkovisko. Teda veľké ako veľké… Pán učiteľ sa ma snaží donútiť zaradiť aj trojku a ísť rýchlejšie, ale pri takej rýchlosti neviem, čo robia jednotlivo moje končatiny (horné aj dolné) a pripadám si ako ruka rukatá, noha nohatá. Teda viem čo robia nohy. Namiesto brzdenia brzdou sa od strachu zapierajú do spojky a plynu. Pán učiteľ chce, aby som ho niekam odviezla. No ani náhodou! Veď mládenci čakajúci na autobus pri parkovisku si asi dnes mysleli, že tam prišiel trénovať Schumacher. Pociťujem zodpovednosť za obyvateľov nášho mesta a tak odmietam šoférovať v bežnej premávke. Pomaly mám pocit, že sa zaradím do skupinky nemožných, čo sa nikdy šoférovať nenaučia.

PS: Naivne som si myslela, že fakt, že šijem a šlapem na pedál šijacieho stroja mi pomôže pri šoférovaní. Omyl! Tento tréning mi asi nepomôže.