Večer u Biby skončil úžasne. Obe s háčikom v ruke pracujeme na svojej konkrétnej úlohe, pozeráme nenositeľné módne výstrelky v TV a to až do času (cca 1:00), kedy s háčikom v ruke zaspávam a robím očká retiazky veľké ako svet. Pred zaspaním ešte zisťujem, kedy vstáva domáci pán (vraj o šiestej) a tak s jasnou predstavou, že budem ráno zobudená padám do hlbokého spánku. Sama sa o 6:45 zobúdzam a neverím vlastným očiam. Pre istotu overujem tento fakt u Mirona, ktorého som naopak pri potulovaní sa po byte zobudila ja. ZASPALI SME !
Tak rýchlo som sa na cestu nedobalila nikdy. Ono totiž po byte ostali porozhadzované klbká a časti mojich šiat, osobné veci, počítač… Biba mi v pár minútach pripravila raňajky, kávu i čaj a ja som to vsetko napchala do kufra raz-dva-tri. Ha, to nie je len tak. Treba kontrolovať váhu a tak pre istotu sa striedavo vážim ja (jaj Bibina váha ma potešila, oblečená a LEN toľko??? ) a ja s kufrom.
Všetko sme stihli super a tak keď po mňa prichádza Danka o 7:15 nič nezabudnúc sa prikladám do jej auta. Tu nám aj Biba predáva batôžtek s buchtami, ktoré včera večer piekla. A tak ako správna mamka, vyprevadila miesto Jana s buchtami do sveta slovenských moderných učiteľov.
Smer Microsoft! Tu nás čakajú raňajky (alebo skôr desiata) s jeho milými zamestnancami, moje letmé hačkovanie a špekulovanie ako do lietadla prepašovať háčik a stretnutie so vzácnou návštevou (viď aj blog Danky). Tu zisťujem že…

• aj keby som spať nemala, ale mala som si cez tie prázdniny nájsť čas na angličtinu,
• americká angličtina je kus iná,
• všetci vieme krásne súhlasne kývať hlavami,
• najlepšie po anglicky rozumiem (ale vraj nielen ja) Romanovi, ale to aj možno preto, že vieme o čom hovorí,
• mala som si zobrať  starú videokameru, lebo táto je síce menšia, ale priblíženie v nej je ako šprint na krátke trate (to bude hrôza, urobiť z toho nejaký film).

Svetová návšteva spoznáva naše buchty a veru chutia jej. Nám samozrejme tiež. Prichádza naše objednané auto a my odchádzame na letisko Viedeň (to, čo je tak prekvapivo blízko). Cestou Janka S. skonšatatuje, že včera padlo v Brazílii lietadlo, teda dnes už nepadne . FUJ, takto nás strašiť, ešte že som to v tej telke nevidela.
Vo Viedni nás premiestňujú na elektronickú checkinu, kde priamo slečna v červenej uniforme zisťuje, že sa to nedá spraviť a tak kde zlyhá technika, dobrý je aj človek. Toho (rozumej inú slečnu v červenom) môže aspoň Roman ukecávať, aby sme dostali miesta pri sebe. S pocitom, že sa nám to pri lete z Paríža nepodarilo čakáme na náš let pri káve, čaji, buchtách a nejakej tej suppe v kaviarničke letiska alebo mierne pracujúc s notebookami v letištnej hale (tu totiž ide internet).
Let z Viedne do Paríža bol super aj preto, že bolo nádherné počasie a my sme sa pokochali nad perinami oblakov, z ktorých trčali Alpy. Občas nám oblaky dovolili pozrieť sa aj dole na zem. Paríž bol ale celý v hmle, mrakoch a slnka nikde. Tu sme strávili ďalší čas do nášho odletu pri káve, buchtách a počítačoch bez internetu. A stretávame sa s “bratmi” čechmi, ktorí v rovnakej zostave ako z regionálnej konferencie vo Viedni putujú do Brazílie. Machrujeme že máme buchty, ponúkame ich a škodoradostne sa divíme, čo robia české mamky. Pred odletom nás ešte zmrazia vyplnením tlačiva, ktoré obsahuje informácie o príbuzných v prípade havárie lietadla. No to teda začína !
V lietadle zisťujeme, že sedíme síce blízko, ale medzi nami po dva miesta voľné. Čakáme kto sa k nám bude chcieť posadiť, aby sme ho ukecali, že sa chceme vymeniť. NIKTO! Super, máme miesto na rozvaľovanie . Tej slečne vo Viedni sa asi Roman páčil. Pred štartom Janka K. ešte opakovane konštatuje, že toto je strašne veľké lietadlo, že to predsa nemôže lietať. Vyletelo a letí, čo Janka K. oslávila (alebo skôr zapila stres) whisky hneď s prvou občerstvovacou návštevou letušiek a stevardov. Tí nás najprv potešili ďalšou dávkou tlačív, ktoré musíme vyplniť do Brazílie a potom nechali pokojne spať na našich dvojmiestach až do raňajok pred pristátím. Raz nás lietadlo mierne ponatriasalo a vyspinkaných do ružova vyložilo na letisku v Riu. Chlapi nám tie naše luxusné miesta síce závideli, ale taktne odmietli ponuku, vyvaliť sa na nich s nami, preto sú kus unavenejší. V lietadle ostávajú v taške dve buchty, ktoré nie sme schopní už zjesť a bojíme sa, že rozzúrime domorodcov dovozom zakázaných potravín. Biba, ale boli super a len málokto môže povedať, že jeho buchty boli v Riu . Ďakujeme ! My s Romanom ešte tŕpneme aby nám vôbec povolili vstup do krajiny, lebo obaja vyzeráme tak, ako keby sme tú prasaciu privážali my. Ale nakoniec v pohode prejdeme cez hrozne vyzerajúcu kontrolu (aj buchty by prešli, ale čo už ). Tu zisťujeme, že kufre došli s nami (čo pri tom, že v Paríži sa ich stráca najviac je super konštatovanie).

Vitajte v Riu, priatelia !

PS: Pri prezeraní práve vyvesených fotografií z prvého dňa ma ešte napadlo pár detailov, preto ich tu pripisujem.
1. Janke sa hneď vo Viedni pokazil fotoaparát, ktorý sa nechcel zatvoriť a vykazoval známky neopraviteľnej poruchy. Nepomohla ani len výmena batérií.
2. Ak ste sledovali putovanie Hong Kongom, isto si pamätáte lieskovec (oriešok), ktorý so mnou putoval. Aj tu je s nami a občas ho aj nezabudneme odfotiť.
3. Ako vyzerajú moderní učitelia? Sedia s notebookmi a píšu práce či blogy, pričom pre zmenu pán profesor číta a recenzuje práce iných.
4. Spoločnosť s ktorou sa vezieme do Ria sa volá TAM a my veríme, že nás odvezie aj späť.

A začína druhýkrát, lebo rýchlik v ktorom cestujem sa hádže na koľajniciach ako keby na neho poľovali a tak sa mi prvý zápis nejakou nechcenou klávesovou skratkou podarilo zmazať . No čo už…

Moja príprava na ďalekú cestu začala strašidelným snom v ktorom v lietadle behalo nepripútané malé dieťa a ja som si uvedomila, že síce v ňom už sedím, ale v kufri nemám ani len nohavičky. No zbohom! Zase vyhrám súťaž o najväčšiu prinesenú zbytočnosť a v tomto prípade neprinesenú nutnosť. Naše lietadlo (mimochodom v tvare čiernej stíhačky) rolovalo po bratislavských uličkách tak dlho, že ma to prestalo baviť a zobudila som sa. Pocit, že pomaly “načim” niečo chystať mi však ostal .

Čas príprav bol vcelku pokojný až na poplach, ktorý v účastníckych kruhoch vyvolal Roman (Baranovič = vedúci našej výpravy), keď nám v pondelok oznámil, že na záverečný ceremoniál musíme prísť v bielom. Biele mám doma len tričko vhodné na hodiny telesnej výchovy a spodné prádlo, pretože učiteľ na prvom stupni sa v bielom k deťom nemôže ani priblížiť. Teda môže, ale musím počítať s tým, že ho vystískajú čokoládové, fixkové, či temperové ruky, ža mu na niektorej časti ostane produkt nosnej dutiny a na obede hrozí, že si sadne do stopových prvkov paradajkovej polievky alebo ho ňou niekto pri ceste okolo neho obleje. Kde v tejto dobe kúpim biele oblečenie…  Snáď len vo svadobke…  Odmietla som ponuku pani kuchárky, že mi poskytne kus svojho pracovného oblečenia a vybrala som sa s kamarátkou (ktorú by som mohla nazvať aj špecialistkou na sekáče) na záťah. A úspešný musím podotknúť, lebo do môjho šatníka pribudli 4 ks úplne nových bielych vecí. Neviem ako to tá Lenka robí. Ja v sekáči nič nevidím, ale keď idem s ňou urobím nákup ako svet.

Po tortúrach s balením do a z Hong Kongu musím povedať, že nejakým zázrakom som sa do kufra vmestila na prvýkrát a pritom mám pocit že mám vecí až moc. Veď uznajte 4 kabelky (samozrejme každá inej farby ), 4 páry topánok… O ostatných veciach (vrátane digitálnej techniky – notebook, fotoaparát, kamera, externý disk, čítačka kariet…) ani nehovorím. Podotknúť musím aj to, že ak moja nová digitálna váha neklame, dodržala som aj hmotnostný limit 20 kg. Proste som takmer profesionál!

Takže priatelia, ide sa do sveta. Smer BRAZÍLIA!

PS1: Ak sa pýtate, či som si stihla dorobiť šaty na pláž tak vedzte, že ich nedorobené nesiem v kufri a že s kamarátkou Bibou prehačkujeme asi celú noc.
PS2: Aj teraz by som hačkovala, ale manžel mi môj 20-kilový kufor vyložil hore na policu a ja mám pocit, že sa tam bude voziť až kým sa z Brazílie nevrátim a nezloží mi ho z nej on. Naokolo žiaden chlap a ešte aj ten sprievodca má meter štyridsať .