V sobotu ráno sa nám vstávalo ľahko. Teda ja som spala asi 3 hodiny a sledovala budík, aby sme náhodou nezaspali. Roman, ktorý sa ešte pre prípad dal zobudiť hotelovou službou, nás budil pred šiestou. Ja som v tom čase už bola dobrú hodinu hore, takže jeho hlas oproti môjmu znel podstatne sviežejšie.
Po raňajkách som ešte odbehla na pláž po piesok, poslala som pohľadnicu mamke (som zvedavá, koľko jej tá cesta cez more bude trvať) a nasadli sme do minibusa dopravnej služby smer letisko. Ešte predtým sme sa snažili bez úspechu zohnať Ivana, tak sme dúfali, že nás na letisku nájde.
Bavíme sa na úžasných bežiacich pásoch, ktorými sa posúva naša batožina. Fungujú tak, že si kufre posúvajú milé pracovníčky letiska (alebo im s nimi pomáhame, lebo naše kufre pribrali na váhe). Takto sa posunú na hlavný bežiaci pás, kde ich osobne vyzdvihne zamestnanec letiska, ktorý batožinu zdvihne, alebo na kolieskach odvedie chodiac po páse až na miesto, kde ho cez nejakú ohrádku preloží na iný a teraz naozaj bežiaci pás. Tetuška na letisku nejak nevzala na vedomie, že chceme letenky až do Viedne. Po chvíli sme sa teda vrátili k nej s tým, že chceme ísť až tam. Na to nám odpovedala, že brazílska letecká spoločnosť TAM (tá čo vozí aj späť), nemá zmluvu s rakúskou leteckou spoločnosťou. Takže nám v Paríži pribudla povinnosť vyzdvihnúť si batožinu a znovu ísť na checkin. Ivan nás našiel a informoval, že on má letenku až do Viedne. Lenže sama tetuška na letisku ho upozornila, že to asi nebude fungovať a tak dosť možné, že skončí ako my.
V Salvadore nakupujeme nejaké darčeky a presúvame sa na miesto, kde sa máme nalodiť na let do Sao Paula. Čakáme, čakáme… Lietadla nikde, ľudí pribúda… Janka S. to komentuje citátom z nemenovaného filmu “Nezastavujem, máme spoždění…” Na informačnej tabuli sa náš let posúva najprv o 20 minút z ktorých vzniká meškanie trištvrte hodiny.
Konečne nám pristavili lietadlo, ktoré sme obsadili hneď po tom, čo z neho vystúpili predchádzajúci cestujúci. Za nami nakladajú aj batožinu a ja dúfam, že ten stroj stihnú aj natankovať. Do lietadla nastupujú američanky z našej konferencie a zisťujú, že majú obsadené svoje vlastné miesta (na jednom sedel dokonca Roman). Nakoniec vysvitlo, že chcú nasadnúť o jeden spoj skôr a tak so smiechom lietadlo opúšťajú. Konečne sme vo vzduchu. Teda tie pristávacie dráhy v Brazílii sú také isté rozbité ako ich cesty, takže máme strach o podvozok. Janka K. ho sleduje poctivo (či sa otvára i zasúva), lebo tie zvuky, čo človek počúva znejú strašne podozrivo.
V Sao Paule máme ešte stále dosť času a tak nakupujeme Cashasu (čítaj Kašasu) na národný nápoj brazílčanov – našu obľúbenú Caipirinhu (čítaj Kajpiríňu). Ospravedlňujem sa všetkým znalcom tejto problematiky, lebo som to isto napísala zle. Tu lietadlo prichádza včas, my sa naloďujeme vrátane množstva nákupných tašiek a tešíme sa na odlet a naháňanie batožiny v Pariži, kde do nej tie fľaše musíme ešte doložiť, inak nám ich na letisku zoberú. V Sao Paule prejdú ešte pred štartom po lietadle letušky, každá s dvomi dezinfekčnými sprejmi v ruke a vysmradia nám celé lietadlo. Fuj, skoro som sa z toho zadusila (a nielen ja). Až asi hodinu po tom, čo sme sa presunuli k našej dráhe naozaj vyštartujeme, pričom celú dobu máme vypnutú klimatizáciu a cítime sa ako sardinky, ktoré chce niekto uvariť na slnku v konzerve. Ešte dosť dlho po štarte je v lietadle ako v pekle, čo je nám veľmi podozrivé. Nehoríme náhodou??? Až za nejaký čas nám naopak chce personál ukázať ako je v Antarktíde a tak pre zmenu mrzneme. Janke S. možno aj z týchto kontrastov okolo štvrtej ráno príde zle a tak ju letuška so stevardom odvádzajú do zadu lietadla, kde je kus lepší vzduch. Ja po nejakom čase upadám do prerušovaného spánku, takže ani neviem, kedy sa vrátila späť na svoje miesto.
S 1,5 hodinovým meškaním pristávame v Paríži, kde nechávame Ivana skúsiť svoje šťastie a my sa presúvame k pracovníkom Tamu, ked náš Hugo Boss (Roman) vybavuje ďalšie letenky (teda zmenu pôvodných). Ďalší let je plný a tak nás čaká 5 hodín na letisku. Tu Roman opäť kupuje internet a otvára internetovú kaniareň Slovensko. Teda poviem vám, pri predstave, že má Slovensko v Paríži svoju internetovú kaviareň som poriadne hrdá. Problém je ale v elektrine, takže okrem kaviarne otvárame aj energocentrálu s Romanovou rozdvojkovou chobotnicou. Kým nám nevezmú batožinu, ja sa dostávam k háčiku a vyrábam štvorce číslo 33 a 34 mojich plážových šiat.
Tesne pred odletom objavujeme na letisku Honzu s Karolom, ktorí sa opäť pripoja k našej internetovej kaviarni. To využíva Honzo a s mininotebookom pri ústach Skypuje asi s drahou (usudzujeme podľa slastného úsmevu pri ústach, lebo sa decentne vzdialil aby sme ho nepočuli).
Konečne sme v lietadle do Viedne. Ivan je už doma a tak mu trošku závidíme, ale len trošku, lebo má narodeniny. Roman pred štartom ešte spomína letecké katastrofy a štatistické údaje z nich. Mimo iné spomenie (našťastie až teraz), že brazílska spoločnosť s ktorou sme leteli má najvyšší počet nehôd. Fuuuu, to som rada, že sme doleteli do Paríža. Tesne pred pristátím vo viedni však zažijeme ešte jeden šok. Od prvého momentu, kedy pilot lietadla oznámil pristátie prešlo do reálneho pristátia 45 minút. Počas nich sme asi krúžili v zlom počasí okolo letiska. Už aj mne je z toho zle a priestor lietadla mi pláva pred očami. Janka K. má už v očiach paniku a isto myslí aj na kolieska (či sa otvorili, či nie…). Konečne sme však dolu a po nájdení našej batožiny (a celej, lebo sme v hrôze sledovali ako chodí aj po častiach – kolieska, plasty…) sa naloďujeme na minibus, ktorý nás dováža až pred Microsoft. Tu nás už čakajú nejakí manželia a tak sa lúčime a rozdeľujeme každý svojou stranou. Cestou vybavujeme telefonáty, sms-ky a plní dojmov rozprávame našim, čo sme zažili.

PS1: Po 40 hodinách od odchodu z hotela sa dostávam domov. Ostatní kúsok skôr, ale cesta to bola teda náročná.
PS2: Ešte raz Roman ďakujeme za starostlivosť aj stráženie v tom nebezpečnom mieste sveta.
PS3: Isto registrujete, že dopĺňam blog postupne. To nestačili sily a internet, na ktorý sa pripojilo naraz okolo 400 učiteľov z celého sveta.
PS4: Aj foto bude, ale je polnoc a zajtra o 5:00 vstávam do práce. Dobrú noc!
PS5: Domov som došla s 36 štvorcami plážových šiat. Ale keďže som ich hačkovala na pláži, nemôžem povedať, že na pláži neboli. Veď sú predsa plážové !

V piatok je posledný deň konferencie. Začína ľudským úľom, kde sa učitelia snažia pred judge-ami (teda porotcami, čo v našej reči krásne znie džadžmi) prezentovať sa v čo najlepšom svetle. Ešte raz ich obehneme dookola, aby sme omrkli niečo, čo nám pri predchádzajúcej prehliadke ušlo.
Potom opäť pokračujeme na našich projektoch. Cítime sa kúsok trápne, lebo kým ostatní ako na voľbe miss rozoberajú problematiku hladu a svetový mier, náš projekt je o ananáse . No ale spojte dohromady prvostupniarku, dvoch ekonómov, učiteľku chémie z vysokej školy a nejakeho poľského metodika (už ani neviem pre aký predmet a o tomto čase sa mi nechce hľadať vizitku, prepáč Krszisztof).
Po výzve, aby sme sa dali dohromady s iným projektovým teamom zaváhame, takže namiesto učiteľov si k nám do skupiny prisadá priamo šéf aktivity s kolegyňou . Karol to takmer celé odmaká v angličtine, pričom my mu do pľacu hádžeme naše návrhy v rodných jazykoch. Nakoniec sa im projekt páči a tak Karol zvládol svoju ďalšiu “štátnicu” .  Po práci na projektoch konferencia končí prednáškou o globalizácii, ktorú oželiem, lebo z tej snahy rozumieť mi už šumí v hlave a nevnímam ani fň (o porozumení ani nehovorím). Radšej si na izbe pomaly začnem baliť veci a v hluku portugalských kreslených rozprávok o Pepkovi námorníkovi hačkujem štvorec číslo 30 a 31 z celkového počtu 38 na mojich plážových šatách.
Večer nám so smiechom do izby vbiehajú Janky. Jedna si prišla po kabelku (aspoň vidím, že tie 4 druhy neboli v Brazílii márne ), druhá riešiť svoj nohavicový problém . Ak ho nevyriešime, Janka K. stratí počas tancovačky gate . Najprv skúšame moju červenú, neskôr bielu šatku, ktorá Janke nahrádza opasok, takže jej Janka S. môže zo zadnej strany pása odstrániť nefungujúcu maxispinku. Celé v bielom vyrážame k výťahom. Už sme zitili, že tesne pred odchodom sa do nich nedostaneme, takže ísť skôr je dobrá taktika. Výťah sa otvára a z neho aj spred neho sa ozýva hurónsky smiech - všetci sme bieli !
Biele osadenstvo (až na pár nemožných výnimiek) sa schádza pri autobusoch, ktorými sme odvážaní na opačný koniec Salvadoru, k historickej budove, kde sa koná záverečný galavečer. Tu s policajtami na každom rohu schádzame k nej a obrovskému stanu. Najprv nás ale vítajú černošky v krojoch a skupina spievajúca a tancujúca na nádvorí. Po chvíli trsáme takmer všetci a tak neviem, či to nebude vidno aj na záberoch videa. A úžasné sú aj kontrasty tancujúcich domorodcov a škótov v ich sukničkách (odpustím im aj že nie sú biele ). V stane nás víta guvernér Bahie a detský alebo skôr mládežnícky orchester, ktorý ako druhú skladbu zahrá Dvořákovú symfóniu z Nového sveta, čo je moja srdcovka. Česi sú ako na koni, že my takého skladateľa nemáme. Majú pravdu, bohužiaľ. Večera sa podáva opäť formou bufetových stolov a tak sa k nim blížim s obavou, že tam bude cestovina a cestovina. Fuuu, odľahlo mi, je tam aj čosi iné. Čašníci však nalievajú a nalievajú, takže jesť je priam povinnosť ak sa človek nechce spoločensky znemožniť .
Vyhlásenie výsledkov ma vždy dojme, lebo neprajníci si možno hundrú a šuškajú popod nos, ale ostatní jasajú a tešia sa, akoby sme vyhrali všetci. Podľa mňa hlavne vyhrávajú naši žiaci.
Opäť nastupuje orchester a tie vypaľovačky klasického charakteru čo hrajú, sú úžasné. To je už ale polnoc a Roman nás zvoláva k autobusu. Ráno treba vstať. Kým čakáme naň, okolo nás prechádzajú skromní členovia orchestra, ktorým ešte tlieskame. Také obecenstvo asi ešte nemali. Až keď nám pristavia autobus hore na ceste, môžeme k nemu vykročiť. Strážený policajtmi s blikajúcimi majákmi sa do nich naloďujeme a unavení, ale plní dojmov, vystupujeme v hoteli. Ešte sa musíme dnes pobaliť.

PS: Apropóóó autobusy… Tie sú oveľa lepšie ako naše. Sedadlá sú v radoch akoby posunuté (teda na striedačku), pred sebou máte sklopnú tapacírovanú opierku na nohy a kopec miesta. A čo sa týka MHD, nastupuje sa zozadu cez turniket, vystupuje pri vodičovi. Aspoň vás v autobuse nezavrzne.

Pri písaní týchto riadkov musím začať malou zabudnutou “drobnosťou”. Brazília je nebezpečné miesto a tak prvá informácia, ktorú sme po príchode do hotela dostali bola, že pre nás bezpečné miesto končí pár metrov od hotela na prvej križovatke. Odtiaľ ani na krok! A v tomto duchu sa niesol aj náš výlet po historických miestach Salvadoru. Všade na ceste nás sprevádzali po zuby ozbrojení policajti či vojaci, ktorí si jednotlivé výpravy predávali vysielačkami ako štafetové kolíky.
Tú našu viedol sympatický kočkolap – černoch Wiliams (neviem či som to meno dobre napísala, ale on to nevidí, tak je to jedno). Kočkolap preto, že sa mu naozaj baby páčili a popri fundovanom výklade v rôznych historických častiach stačil koketovať s fešnými brazílčankami, ktoré sa mu cestou priplietli na rôznych miestach.
Wiliams najprv v autobuse sám na sebe rozobral znaky všetkých troch rás s ktorými je spojený, potom nás nechal predstaviť sa, pričom takmer s každým prehodil pár slov v jeho rodnej reči. Teda v našej zvládol poďakovať a poprosiť, pričom Janka S. ho stihla v mihu naučiť aj “Ľúbim ťa”, čo sa Wiliamsovi veľmi páčilo. Okrem zaujímavých informácií nás bavil rôznymi piesňami, ktoré spieval svojim super hlasom raz vo francúštine, raz v angličtine, raz v portugalčine… Proste bol to šoumen na správnom mieste. Pri presunoch k sebe vždy volal “Wiliamsovu” rodinu a v jednom mieste nás naučil nákazlivú pesničku – O-le le, o-la la, pega noga se, pega noga sa (fonetický zápis pre to, aby som slová nezabudla), ktorá nám hučala v hlave a tak sme ju kol dokola spievali a zvolávali sa ňou do Wiliamsovho kŕdľa. V tento deň sme videli:

• Maják na brehu Atlantiku.
• Kostol ozdobený 800 kg zlata v ktorom černosi svojim tyranom vykonali pomstu jak svet. Všetkým anjelom vyrobili obrovské pohlavia a ženy spravili tehotné. Takže keď sa mnísi vrátili späť, snažili sa najprv zakryť ich sukničkou (čo však nezakryješ) a tak im tie “dary” odrezali.
• Tanečnú školu skupiny Olodum, známu svojimi bicími nástrojmi, ktorá hrala aj v klipe Michaela Jacksona. Ten si môžete pozrieť tu aj s menovanou skupinou a miestami, ktorými sme chodili aj my.
 
• Zlomený kríž, múzeum, trh otrokov v podzemí…

Na konci výletu nám Wiliams dovolil nakupovať 10 minút na tržnici (nie otrokov), pričom chcel aby sme o 5 minút boli pri ňom, takže to bol naozaj boj s časom a len portugalsky hovoriacimi predavačmi. Najviac z nás ale stihol nakúpiť Roman, ktorý sa tak asi zapísal do knihy rekordov v kategórii počet vecí/časová jednotka.
Po obede nás čakala práca na spoločných medzinárodných projektoch. Kým Janky vyskúšali skutočnú exotiku (India a Kanada), my s Dankou sme ostali pri slovanoch (Poľsko, Česko). Vyhli sme sa tak komunikačnej bariére, čo mi však moc nepomohlo pri zlepšovaní mojej angličtiny. No čo už…
Večer nás čakal banket s novinkami od Microsoftu. Novinky boli fajn (páčila sa mi práca viacerých myší s jedným PC, dotykový displej na notebooku aj pár nových programov), jedlo opäť tradičné = jednohubky, cestoviny a cestoviny (farby zostali).

Po včerajšom hlučnom bankete, kde nás prenasledovali tety s jednohubkami a na výber z jedál boli cestoviny (na bielo - syrové) a cestoviny (na červeno s niečím…) sa budím hladná ako Čenkovej deti (všetky dohromady) a tak prvýkrát po dlhom čase neodolám a okrem hromady ovocia jem aj syr a šunku a pečivo a bábovky… Fuj, hlad je hnusná vec ale obžerstvo tiež .
S plným bruchom naozaj začíname konferenciu a to neočakávane hymnou Brazílie. Hm, znie tak budovateľsky, až má človek na konci chuť dospievať “Buď prááááááááciiiii česť!”  Za kecpultom sa vystriedalo aj pár brazílskych predstaviteľov, na počúvanie ktorých sme dostali slúchadlá s vysielačkami, aby nám tlmočníci preložili z jazyka totálne pre nás nezrozumiteľného (portugalčina)do jazyka kúsulinček zrozumiteľného (angličtina). Po obede sa ideme pozrieť na prezentácie inovatívnych škôl a projekty učiteľov. Najprv však zažijeme šok z hluku, ktorý je v tejto miestnosti. Je malá, panely a stoly sú tesne pri sebe a tak sa asi 200 ľudí naraz snaží prekričať suseda hneď vedľa, zľava, zprava i za sebou. Proste ľudský úľ! Ale je sa čím inšpirovať.
Večer nás čaká večera s regionálnym šéfom programu Theodorom Milevom, tak sa teda vyparádime a ide sa. Stredo a východoeurópska banda učiteľov obsadí celý autobus a my sa nebezpečnými uličkami Salvadoru presúvame na miesto spoločnej večere. Vystúpime na hroznom mieste, kde vchádzame do malej reštaurácie s množstvom certifikátov na stene. Majiteľ a jeho zamestnanci nás usádzajú na nejakej vyvýšenej terase a najprv obšťastnia informáciou, že dostali za špeciality z ovocia a darov mora ocenenie Reštaurácia roka 2009. No zbohom, čo nás tu čaká! Teda aj vzduch je tu nejaký príšerný. Do rúk nám dávajú ponuku samozrejme v portugalčine, ale našťastie aj s fotografiami oných jedál. A tak v šere slabého večerného osvetlenia snažíme sa “vykukať”, či nám v onom menu nehrozia nejaké chápadlá, klepetá a či iné potvory. V niekoho rukách sa objavil jedány lístok aj v angličtine a ten koluje po všetkých 4 maxistoloch, ktoré sme obsadili. Nakoniec to riskneme a objednávame si to, čo považujeme za správnu voľbu. A vcelku to vyšlo, lebo jedlo bolo naozaj chutné (aj tie krevety, čo mi v ňom plávali). A predstavte si, ako začali variť tak ten príšerný vzduch (čert to zober, napíšem rovno smrad ) mizne a na terase to začína super rozvoniavať. Čašníci nám popri tom nosia množstvo ovocných nápojov v ktorých je samozrejme priliaty aj alkohol, alebo akýchsi predjediel či chuťoviek, takže naše poháre či taniere kolujú okolo stola a úplne medzinárodne v rámci EU si z nich odjedia raz česi, raz poliaci a raz my. Ak niekto z nás má nejakú nákazlivú chorobu, tak sme si ju vcelku bratsky rozdelili. Verím však, že tá caipirinha čo som k jedlu vypila aspoň pár bacilov zlikvidovala .

Utorok bol pre nás oddychovým dňom. Keďže program konferencie začínal až večer, mali sme dostatok času na oddych na pláži. Teda pláži, skôr plážičke blízko hotela. Vlny Atlantiku boli na náš vkus príliš veľké, takže sme na rozdiel od bratov Čechov zaujali k nim vzťah s miernym odstupom.
Českí priatelia pre zmenu šaleli vo vlnách až som mala pocit, že z nich šaliem aj ja a veľmi som zvažovala, či v prípade potreby nechám kamoša v štychu alebo sa po neho vrhnem. Vzhľadom na vlny asi možnosť B, lebo neviem, kto by sa vrhol po mne.
Roman na pláži meditoval bez Oooooohmmmmmm, Janka K. si robila kreslo, ktoré každú chvíľu odplavila voda, Janka S. chytala bronz v bezpečnej vzdialenosti od vĺn (až do chvíle, keď ju tak či onak skoro spláchla vlna)  a ja som sa hrala na hačkujúcu morskú pannu, až do momentu, keď som musela začať hačkovať priadzou nasolenou od morskej vody.
Vlny boli čím ďalej besnejšie a tak na záver som si nechtiac urobila píling oboch kolien, keď ma vlna zrazila pokorne na kolená a ešte ma donútila urobiť na drsnom piesčitom dne štyri kroky. Fuuuu, ďalšie modriny!
Do hotelovej izby sme si každá doniesla v plavkách i oblečení aspoň pol kila piesku.
Roman snažiac sa zabezpečiť styk s okolitým svetom kupuje od tohto momentu internet a zriaďuje na svojej izbe internetovú kaviareň. Na nete našiel free program, ktorý umožňuje jednému PC tváriť sa ako wifina. Zneužívame to všetci, lebo ako neskôr zisťujeme, internet tu ide horšie ako slimák. Jediný internet, čo ako tak funguje sa volá Slovensko a heslo k jeho používaniu slovakiaslovakia. Česi závidia a Roman zvažuje, že zmení heslo na NajlepsiakrajinajeSlovensko, aby ho tak českí kamoši museli písať 2x…
Kým sú dievčatá v “kaviarni” a ja pracujem na notebooku na izbe, pod oknami hotela nacvičujú chlapíci z hudobnej skupiny večerné vystúpenie. Po zaklopaní som presvedčená že sa Danka vracia na izbu a tak rozšafne otvorím dvere s výkrikom “Sambaaaa”. Za dverami však na mňa vyvalia oči dve černošky, ktoré nám prišli mierne poupratovať a premiestniť piesok z pláže späť k prírode. Trapas… Radšej sa aj ja odsťahujem do kaviarne, kde spolu s Jankou S. odosielame projekty do súťaže Slovak-Telekom.
Ale to už je večer, otváracia recepcia a oná skupina ktorá predvádza gymnasticko-tanečné vystúpenie. Chalani z gumy, buchot bubnov, kokosové mlieko s nejakým alkoholom… Moje uši však strašný rev neznesú a tak sa presúvam na izbu. Doteraz som si myslela, že najhorší je rev hudby na školskom plese v Lieskovci. Neuveríte, ale existuje aj niečo horšie… Po onom vystúpení som bubny počula ešte dva dni potom.
Večer odpadávam, lebo u nás je domáci čas + 4 hodiny. Takže notebook ako štafetu predávam Danke.
Dobrú noc!

Posledný deň v Riu začal raňajkami, zbalením nezbaliteľných vecí a presunom mikrobusíkom do školy. Cestou sme v lepšej štvrti Ria vyzdvihli Ivanovu kamarátku Adrianu - učiteľku v súkromnej škole, ktorá sa nám celý deň venovala.
Škola v ktorej učí eScola Parque - škola v parku - naozaj pripomínala park. Teda skôr poriadny tropický prales, takže prvá Romanova otázka, keď sme do nej vstúpili znela “kto sa vám o tento park stará”. Adriana sa zasmiala a odpovedala “aký park, toto je len škola”, ale samozrejme že dodala, že na starostlivosť o ten “prales” majú človeka. Školička je to teda poriadna, zaberá celé oblasti s osobitnými vstupmi a budovami, ktoré sú pospájané vlhkými cestičkami, schodmi a kadejakými prechodmi, ktoré sme my - úzkostliví slováci - považovali za poriadne nebezpečné. Ale Adriana si za svoju éru v škole pamätá len dve zlomené končatiny. To keby som do tých miest pustila mojich žiakov, tak tento rekord prekonáme asi za pol hodiny.
Každú časť školy stráži jeden strážca, ale potom máte takmer všetko otvorené a je úplne jedno, že počas vyučovania vás môžu navštíviť opice.
Škola sa venuje deťom od 1,5 roka (teda od jasličiek) až po maturitu a tak sme mali možnosť vidieť (aspoň podľa prác a obrázkov, lebo v pondelok bol pre nich štátny sviatok), ako sa venujú deťom rôzneho veku. Zaujímavé bolo, že staršie deti chodia do školy od rána a mladšie až poobede, čo robí rodičom dosť problémy, lebo si na dopoludnie musia k deťom zabezpečiť opatrovateľku.
Čo rozhodne môžeme tejto škole závidieť, tak je to priestor. Jaaaaj, čo by som ja zaň dala. Množstvo pohyblivých skríň, prenosných boxov a materiálu – to je to, po čom mne osobne srdce piští. Všetko ostatné v našej škole je - Lego, počítače (a aj kus lepšie ako majú oni), rôzny materiál… Ako škola uplatňujúca daltonské prvky to máme k dispozícii a myslím si že aj v dostatočnom množstve. Ale ten priestor… Mimochodom, nepoznáte investora, čo by chcel v strede Slovenska vybudovať super školu?
Čo sa mi ešte na fungovaní školy páčilo bol fakt, že nebazírujú až tak na dokumentácii ale skôr plánovaní a poriadnej príprave na hodinu a to, že žiaci od škôlkárskeho veku tvoria rôzne svojské prístroje a zariadenia, kde uplatňujú svoju tvorivosť a technické zručnosti.
Po obede sme sa s Adrianou rozlúčili a premiestnili sa na letisko v Riu. Nooo, premiestnili… Neviem čo chcel šofér mikrobusu ukázať, akými komplexami trpel, ale šli sme ako nízko letiaci objekt a predbiehali aj super rýchle autá, ktoré nám nestačili. Janka vzadu poskakujúc takmer preletela cez sedadlá bližšie k vodičovi, ja som nadobudla pár nových modrín. Mala som pocit, že ten obed v sebe neudržím, ale od strachu som aj na to zabudla. Záver, keď sme aspoň v 120-tke takmer vyleteli v zákrute z cesty, snažiac sa vyhnúť retardérom pred letiskom, vo mne zanechal naozaj nezabudnuteľný zážitok.
Let do Salvadoru bol OK, až na pár “vytriasačiek” pri prelete nad oblaky. V porovnaní s cestou minibusom to však bolo len mierne vibrovanie. Zaujímavé je, že sme leteli dve hodiny a došli za hodinu. Ten časový posun je sranda vec. V Salvadore nás na letisku čakali tetušky v super krojoch a pripravený odvoz od Microsoftu. Organizácia teda bola super. V hoteli sme museli pre zmenu vyplniť vstupný papier kde sa nás mimo iné pýtali na krvnú skupinu, alergie a iné potiaže. Mám podozrenie, že nás chcú v rámci field tripu ponúknuť žralokom, alebo si na nás vymyslieť inú zvrhlosť.
Hotelová izba je úžasná, Atlantik hučí ako besný…

PS: Fotoaparát Janky S. definitívne nefunguje.