Posledný deň konferencie začal prednáškou anglického učiteľa Dana, ktorý minulý rok vyhral na regionálnom ITF v Zágrebe ale aj na svetovom fóre inovatívnych učiteľov v Hong Kongu. Žiaci v jeho vtedajšom projekte sledovali pomocou webových kamier v kuríne život sliepok. Tentoraz sa venuje prasnici a jej x (teraz ma napadlo, že som ich ani nespočítala ) prasiatkam. Ale ak chcete, môžete si ich spočítať tu a popri tom sledovať krásne videá z jedného, či druhého projektu. Mimochodom, Dan má v škole nového školského psa , takže je Vám jasné o čom bude jeho ďalší projekt. Ja by som mohla v škole sledovať akurát tak pavúky a myši. Tie mi posledne zožrali nejaké strukoviny na potravinové koláže a časť odložených nápadov na výtvarné práce . No čo už, každý máme svoje domáce zvieratká.
Počas prednášky sa Dan spojil so svojimi kolegami i žiakmi školy… Super, možno ich raz naučím cez videokonferenciu pesničku Pec nám spadla .
Potom sme pokračovali v dokončovaní našej práce = videa o Viedni. Peťo strihal, dopĺňal titulky, vlajky… Popri tom stihol s nami robiť záverečné rozhovory a my sme sa konečne dostali k tomu, že sme si pozreli projekty a panely iných účastníkov. Na poslednú chvíľu sme zistili, že video musí mať maximálne 3 minúty , takže sme nejakým spôsobom museli skracovať jednotlivé sekvencie. Nakoniec sa to podarilo a prácu sme odovzdali. Janka a spol (ďalšia Janka a Róbert) boli na tom horšie. Odviedli kus poctivej roboty ale ich video malo gigantické rozmery . Ani pokus nejak ho zmenšiť nepomáhal. Ak nájdete medzi fotkami také, kde oni dvaja ležia na stoličkách pod stolom, je to preto, že sa snažia z notebooku bez svojho odrazu odohrať opäť na kameru svoju prácu. Neviem ako sa im to nakoniec podarilo, ale už len za tú tvorivosť ako obabrať dáta by si zaslúžili odmenu .
Čakal nás záverečný večer a tak sme po nejakom čase zbalili svoje projekty a premiestnili sa do hotela. Posledné hygienicko-kozmetické úpravy a ide sa! Galavečer sa konal opäť v Hofburgu, ale tentoraz na jeho streche, ktorá nám cez presklené veľké okná ukazovala krásu starej, osvetlenej Viedne. Pri okrúhlom stole sme sa všetci pomkli o kúsoček, čím sme uvoľnili jedenáste miesto Romanovi. Ten si strašné množstvo príborov a pohárov premiestnil z vedľajšieho stola, čím spôsobil zmätok čašníkom, ktorí nás obsluhovali .
Neďaleko nášho stola sa objavil pán v škótskej sukni. Tak naživo som škóta ešte nevidela a prejavila som tlmočníčke Zuzke túžbu sa s ním odfotiť, pričom som len tak pomimo povadala, že som zvedavá, či má pod tou sukňou aj nohavičky. Zuzka povedala poď a šlo sa... Ani vo sne ma však nenapadlo, že okrem túžby odfotiť sa pretlmočí aj onen dotaz. Škót povedal, že tú otázku mi odpovie neskôr, ale mám pocit, že by to tajomstvo radšej prezradil kočke Zuzke ako mne . Z tejto udalosti vyplynulo pre mňa jedno ponučenie. Budem sa musieť naučiť angličtinu tak dobre, aby som si svoje nápady vedela vytriediť a neskôr aj preložiť sama .
Na počúvanie i do tanca nám hrala detská kapela. Občas zahrali takú “vypalovačku”, že sme sa nezdržali. Ale už tu bolo vyhlasovanie víťazov a s ním tretie miesto Peťa Palla a jeho projektu. To bolo radosti ale aj sĺz šťastia…  Nemôžem za to, ale plakala som ako dážď. Je síce pravda, že preplačem aj zahájenie olympiády, ale toto bolo niečo iné. Nebolo to len víťazstvo Peťa, bola to výhra celého teamu a Slovenska ako takého. Bola som prešťastná (a som stále a keby som si nevyplavila notebook, slzím aj teraz). Ďalšiu vlnu sĺz šťastia mi spôsobila Danka a jej porotca, ktorý ju odmenil viac ako minister či prezident na oceňovaní slovenských učiteľov. (Dani, pre nás si aj tak naj…  Je dôležité, že si ťa vážia tí, čo tvoju prácu poznajú. Tí, čo ju napriek všetkému nepoznajú, sa môžu akurát tak hambiť .)
Po týchto zážitkoch sme sa bavili ešte viac ako doteraz, stali sme sa parketovými levmi aj počas viedenského valčíka a ďalších chytľavých melódií. Peťova porotkyňa si s nami zatancovala aj kankán a všetkých slovákov (nielen Peťa) obdarovávala širokým srdečným úsmevom. Celá oslava v Hofburgu skončila vláčikom (pozor, nie mašinkou ), ktorý som viedla ja a Peťo (bože, to budú fotky ).
Pešo sme sa dovliekli do hotela, kde sme si takmer do pol štvrtej rána vymieňali videá a fotografie zo všetkých fotoaparátov, dojedali sladkosti z Peťových zásob a popíjali miešané nápoje vytvorené z obsahu izbového baru. Ale to už musíme ísť spať, lebo v podstate za chvíľu vstávame…

PS: Tu sú linky na všetky Peťové videá, vrátane našej spoločnej práce:
http://www.youtube.com/watch?v=GlCQqP_1spw&feature=player_embedded
http://www.youtube.com/watch?v=r_3uwx6cGrY&feature=player_embedded
http://www.youtube.com/watch?v=qvWzVLziec0&feature=player_embedded

Okrem ťažkého rána nás hneď po raňajkách čakalo metrové dobrodružstvo. Nejaká porucha spôsobila, že náš vláčik išiel z iného nástupišťa, ale kým nám stihol prísť na to iné náš spoj, už poruchu odstránili a zasa sme sa museli presunúť na pôvodné miesto. Proste hotové metrové manévre .

• snímali staré a nové budovy, okná, lampy,
• brali detaily konského tela,
• naháňali pána na kolieskových korčuliach,
• tvárili sa, že nefilmujeme moderne odeté japonky, číňanky alebo podobne vyzarajúce dievčinky...

Peťa sme niektorí videli prvýkrát v akcii a teda bol to zaujímavý pohľad. Ledva chodiaci a poriadne vymrznutí sme sa dokrivkali späť do Hofburgu, kde sme netrpezlivo čakali ešte na sľúbených porotcov. Meškali hodinu (vraj rumunský čas ) ale dočkali sme sa.
Biba nás večer opustila a šla na judgeovskú pracovnú večeru a my všetci ostatní sme mali na výber reštaurácie jednu jedinú podmienku = aby bola čo najbližšie hotelu. Cestou do hotela sme zistili, že v predajni hneď vedľa neho zmizlo červené Ferrari, z čoho Danka Skladanová usúdila, že jej manžel prišiel už po ňu do Viedne (prečo vysvetlím ďalší deň). V blízkosti hotela Roman objavil libanonskú reštauráciu a tak sme vo Viedni ochutnali aj kuchyňu inej národnosti. Už počas večere vysvitlo, že Danka a Janka (nie tie z rozprávky) majú v chladničke hotela fľašku becherovky. Je jasné, že sme skončili na jednej z izieb, kde sme pozvláčali všetky zásoby z ostatných. S nami Biba, ktorá medzitým prišla z judgeovskej večere. Na stole sa objavili oriešky, Peťov rožok, paštika, jablká... Skončili sme nivou a úzkou špecializáciou (znalí vedia o čom hovoríme ).
Dobrú noc, je vlastne zajtra...

A je to tu! Jedenásť učiteľských a takmer učiteľských duší z celého Slovenska sa dnes premiestňuje do Viedne na Innovative Teachers Forum. Dve autá nás pozbierali po celej Bratislave. NAJ… zážitok bolo asi stretnutie s Ľubkou Steinerovou, ktorá nás všetkých vycmágala a zaželala nám šťastie priamo na hlavnej stanici. A tešili sme sa z toho očividne všetci (my aj ona).
Zoznamujeme sa s ďalšou posádkou nášho auta. Síce Biba povedala, že pán Karpiel je vážny pán v mojich rokoch, ale len to druhé je pravda. Už cestou nás hostí “ním” napečenými cukríkmi a svojimi poznámkami spôsobuje výbuchy smiechu v aute číslo 2.
Prichádzame do hotela ako prví lebo Romanova Gitka (rozumej navigácia) asi má zmluvu s nejakou tou rafinériou a vedie ho trošku dlhšou trasou.
Keďže je ešte skoro a z našich izieb je pripravená len jedna, všetci sa do nej nasáčkujeme aj s batožinou, z čoho dostáva šok pracovníčka hotela a dookola opakuje, že je to izba len pre troch. Radšej sa teda presúvame do Hofburgu (miesto konferencie) vedení opäť Gitkou. Tu sa začína panelový ošiaľ. Super zistením bolo, že panely sú podstatne väčšie, takže sa na ne zmestí aj navyše prinesený materiál. Pomocnú ruku podávajú všetci neprezentujúci členovia výpravy a tak stíhame do termínu vytvoriť tie naše zázraky. Okrem iného nás tu prekvapili štyria zástupcovia slovenských médií, ktorí nás postupne spovedajú a filmujú.
Po úvodnom ceremoniáli, kedy nás náš európsky komisár p. Figeľ pozdravil len nahrávkou (a to sme sa tešili, že nás ako slovákov vyobjíma a vycmága aspoň ako Ľubka a poteší sa zo šikovnosti našich učiteľov) a po pár prednáškach začínajú porotcovia obiehať projekty. Pri tej príležitosti zisťujeme že…

• Róbert dokáže celkom fajn speakovať po anglicky ba dokonca aj gavariť po rusky
• Do Peťa Palla sa zamilovala asi anglická porotkyňa, lebo pri ňom strávila neúmerne veľa času (zajtra asi príde s tričkom  I love Peter). Na celú tú dobu si uzurpoval tlmočníčku Zuzku, čo spôsobilo paniku v čase, keď prišiel niekto k ostatným. Pre Peťovu manželku dodávam, že je vo veku jeho mamy, navyše… takže konkurencia nehrozí.
• Celkom fajn som sa za pomoci Janky Sedliakovej dohovorila s rumunskou porotkyňou, pričom som občas smerom k Zuzke vykríkla cez plece nejaké slovíčko, čo mi ona opäť cez plece pretlmočila.
• Janka vie super merať tlak a ja ani po štyroch kávach ho nemám vyšší (to keby mi merala počas speakovania, to by boli hodnoty).
• Pomaly ale isto nám lezú na nervy naše nahrávky videí a animácií, idú dookola a je to hrôza stále počuvať.

Už ledva stojacich a chodiacich nás večer presúvajú 4 autobusy na opačný koniec Viedne na tradičnú rakúsku večeru. Jediac kadejaké dobroty a popíjajúc vínko sme sa vytešovali z Peťovej angličtiny a uja v kožených nohavičkách, ktorý bol strašne sexi. Po večeri nás v poriadnej snehovej fujavici dopravil autobus kus od nášho hotela, takže sme neskoro večer preverili aj viedenskú dopravu. Sme KO, dobrú noc!

... existujú štandardy pre informačné systémy verejnej správy? Ja som mala tú česť sa dnes s nimi zoznámiť .

• nesmú byť vytvárané cez rámce,
• nesmú byť vytvárané pomocou tabuľky (ani len skrytú tam nesmiete mať),
• všetky obrázky, fotografie, linky musíte mať popísané zástupným textom (mám na stránke isto aj 1000 fotografií ),
• na webovom sídle musíte mať RSS a vyhľadávač,
• všetky vložené dokumenty musia byť len v povolenom formáte (napríklad prezentácia nie je povolený formát a musí byť uložená v .pdf),
• ak máte na stránke vložené video, musí mať titulky ak má titulky, musí mať synchrónne vložený zvuk a rovnako môže byť len v určitých formátoch...

Viac o tejto milej záležitosti sa dozviete tu. (Mimochodom toto "tu" je tiež nepovolená vec .)
A teraz prečo Vám to píšem, keď školy nie sú orgány verejnej správy? Lebo akonáhle máte na stránke školského úradu alebo obce link na Vašu stránku, musí aj tá spĺňať tieto štandardy.

Dnešné zoznámenie sa s nimi ma priviedlo do zúrivosti. To preto, že školy nedostali nikdy od štátu peniaze na stránky, robia si ich ako vedia ale potom sa nájde pár amatérov, ktorí vymyslia takéto niečo a zrušia nám roky práce. Chápem nevidiacich, ale ak máme mať stránky podla týchto štandardov, mali by sme na ne dostať aj pekný balík peňazí. Neiem si totiž predstaviť ako ani kedy by som moju školskú stránky prerábala podľa nich a firma by si za ňu zaúčtovala balík, ktorý môj rozpočet neunesie.

PS: Ak vás napadlo, spraviť ministránku školy len s nutným obsahom pre nevidiacich a zachovať starú "zlú" tak vedzte, že musíte vytvoriť paralelne úplne identickú stránku s tou prvou. Takže ak sa chcem vyhnúť poriadne mastným pokutám, musím vymazať zo všetkých verejných stránok Zvolena a Lieskovca svoje webové adresy alebo budem musieť asi po rokoch  zrušiť stránku, ktorá kedysi bola najlepšou školskou webovou stránkou na Slovensku.

PS2: Práve ma napadlo, že moja webová adresa je určite uverejnená aj na iných stránkach verejných inštitúcií. Takže neviem ako ju kompletne z ich zoznamov zmažem.

Momentálne sa nachádzam na svojom energetickom dopingu... To je odpoveď pre tých, ktorí sa ma pýtajú "na čom idem" .

1. Roman na ňu pozve vždy veľmi dobrých prednášateľov, ktorí sú odborníci vo svojej oblasti a majú nám čo povedať. Tento víkend je tu prof. Ivan Kalaš, ktorý nás vyprovokoval k premýšľaniu o význame vzdelávania a mieste technológií v ňom.
2. Nájdem tu množstvo rovnako "postihnutých" učiteľov, s ktorými si vymeníme nové námety a strávime spolu koooopec fajn času .
3. Tri dni nevarim, neperiem, neupratujem .

Takže sa teším a dúfam, že aj veľa naučím, lebo téma je okrem iného Windows Live a všetky jeho zákutia (a tých nie je málo ).

Vo štvrtok sme sa v rámci hudobnej výchovy spojili prostredníctvom videokonferencie so štvrtákmi ZŠ, Ulica mieru, Bytča, ktorí nás naučili dve pesničky. V Bytči okrem pani učiteľky Ľubky Gabajovej bola na hodine aj šikovná pani učiteľka hudobnej výchovy, ktorá na nám robila hudobný sprievod. Na jednej aj druhej strane mali žiaci pár hudobných nástrojov (rumbagule, paličky a iné), takže vznikol na dvoch miesta Slovenska taký dosť hodnotný detský polzbor, ktorý spojil svojim spevom dve školské triedy.

Tesne pred prázdninami sme s našimi štvrtákmi a dvoma nadanými tretiakmi dokončili ďalšiu veľkú Lego animáciu pod názvom Ako červená čiapočka prekabátila drogového dealera. Ale na webe som pri vyvesení tohto výtvoru našla množstvo iných super Lego prác, ktoré možno nerobia 9-10 ročné deti, ale sú veľmi inšpiratívne. Tu sú linky na ne
http://www.youtube.com/watch?v=_v95Wfj7e7Q&NR=1
http://www.youtube.com/watch?v=m5BINfhMPVk&feature=related
http://www.youtube.com/watch?v=sgcCcEWymIc&feature=related
http://www.youtube.com/watch?v=XY48dQUtvMc&feature=related