• počas práce nechtiac posunuli lavicu, čím sa im obraz v časti animácie posunul,
• pri animovaní im gombičky (fazuľky) odišli z obrazu, neboli v jeho centre,
• kamerku zabudli zaostriť (dosť ťažko sa to robí na malom obrázku v programe RSS, je lepšie to urobiť vopred na nejakom väčšom zobrazení),
• v animácii vidno tiene (prejavujú sa blikaním počas prehrávania), ktoré vznikli keď si zdroj svetla zatienili (zvedavci sa postavili medzi okno a miesto animovania),
• jednej skupinke sa podarilo zle uložiť prácu (aj tu platí "pomaly ďalej zájdeš", mrzí ma len, že to bola asi najkrajšia práca).

Napriek tomuto všetkému sú ich animácie fajn. Viď jedna ukážka na http://zslieskovec.spaces.live.com/.
Tu je ukážka aj jednej mierne nedokonalej práce.

Nedeľa 7:30 ráno. Chalupa sa len veľmi pomaly prebúdza k životu. Ranostajka Julka má už za sebou rannú hygienu, zatiaľ čo ja vyťahujem notebook aby som zaznamenala zážitky minulého dňa. Postupne vylieza z postele Ľubka, uvarí nám kávu a ide si znížiť prebytok kyslíku v tele. Už som aj dopísala celý príspevok a Ľubky stále nikde. Došlo mi, že sa dostala do spárov ukecanej pani domácej a tak ju idem zachrániť. Kým som ju oslobodila, stihla som v pyžame premrznúť na kosť, zato Ľubka je už oboznámená s celou ságou rodu Uhliarovcov.
Cestou do postele (zabudla som povedať Julke, aby mi v nej udržiavala teplo) mi vrazil do nosa pach octu. To Jarka chudera spala v miestnosti, kde sa sušili naše batikované tričká ustálené v octovom roztoku, takže ráno si musela pripadať ako poriadna nakladačka.
To sme už ale vstali všetky a tak sme si posadali okolo notebooku, aby sme si vzájomne povymieňali spoločnú fotodokumentáciu. No hory sa od rehotu museli otriasať ešte hodinu, tak sme sa zabávali na momentkách i natočených videách. A ešte keď sme spoločne začali uvažovať o rôznych fotomontážach...
Po zoskupení takmer všetkých fotiek začal namáhavý proces upratovania kľúčov, na ktoré sa toto množstvo dát malo uložiť.
Občas v izbe zazvonil telefón a telefonujúci sa isto museli diviť, prečo sa o jedenástej zdravíme dobré ráno. Doma už chystali obed a my raňajky. Ale tie boli super vďaka Mirke a kadejakým dobrotám, ktoré sme si doniesli.
Dnes nás čakalo ešte dorobenie voskovej batiky, kopec veselých fotografií na pamiatku, upratanie chalúpky a odchod domov.  Všetko sme to super zvládli. Síce sme sa pri žehlení vosku cez noviny obávali príchodu hasičov (také dymové signály sme vyrábali) ale nakoniec to dobre dopadlo.
Pri odchode sme sa rozlúčili s tetou Uhliarovou a zbierajúc po ceste fotografie sme sa vybrali do Zvolena. To sme ešte museli zdokumentovať aký strašnýýýýýýýýýý kopec sme pri ceste na samotu zvládli. Obišli sme v pohode stádo kôz i oviec (na večeru musíme vymyslieť niečo iné) a strážiac si odstup aby sme nestratili cestou Ľubku sme smerovali na stanicu. Vlastne môžeme byť radi, že sme neprišli ľahší o pokutu, lebo po ceste sme si na jednom mieste cesty rozdávali žuvačky, na križovatke prediskutovali cez okienko auta problematiku stratenia sa a potom ešte autami "tancovali brušné tance" (behali z pruhu do pruhu).
Rozlúčka bola rýchla, lebo časti výpravy odchádzali veľmi rýchlo spoje.
Na záver len toto...
Dievčatá, bolo to strašne fajn. Všetkých Vás veľmi ľubkám a už teraz sa NEteším na našu ďalšiu akciu.

PS: Fotografie nájdete priamo pri udalosti

Naša víkendovka začala buďto zháňaním všetkého potrebného alebo učením a príprave projektov, ktorá nás len utvrdila v tom, že tento víkend potrebujeme ako soľ. U nás doma to vyzeralo ako v telefónnej ústredni, lebo k príprave víkendovky sa pridružili prípravy služobnej cesty pani učiteliek do Brna na Daltonskú konferenciu a zásielka tenisových rakiet pre našu školu z projektu Tenis do škôl. Poniektoré z nás to na poslednú chvíľu chceli vzdať, ale po povzbudení že stačí prísť, hlavne aby prišli, som ich sem predsa len dotiahla.
My s Bibou sme išli prevziať rakety a pozbierať v škole všetky potrebné pomôcky, vrátanie starej žehličky a školskej mikrovlnky.
Pred piatou sme sa začali zbiehať v miestnej kaviarničke, kde isto nikto doteraz nevidel srdečnejšie zvítavania sa ako tie naše. Pri klebetení pri káve sme zistili, že poniektorí nedočítali mail a nemajú posteľné prádlo, ďalší zabudli, že idú na chalupu a nemajú uterák ale víťazkou som sa stala aj tak ja, lebo pri príprave všetkého možného som si zabudla zobrať nohavičky. Takže sme sa vrátili k nám domov a doplnili takmer všetko chýbajúce (večer sme ešte zistili, že nemáme utierku, ale to nič).
A ideme...
Najprv mierny "stupák", slalom medzi dierami v ceste a Ľubkine auto, z ktorého sme si mohli v poslednej fáze cesty zalievať kávu na ceste. Tak sme oplíka vychladili tancujúc pri tom brušné tance, aby sme nezamrzli. Po chvíli sme sa popresádzali, aby sme upravili hmotnosť áut a ide sa hore.
Hore znamená stúpanie poľnou cestou, ktoré vrcholilo stúpaním vo viac ako 50-stupňovom uhle. Keďže sa nám Ľubka stratila, predpokladala som, že ju bude treba s oplíkom vytlačiť. Ale v momente, keď som vystúpila z auta nás rozbehnutá Ľubka dobiehala s výkrikom ako na automobilových pretekoch "Človek na ceste!". Buchla som dverami a Biba utekala pred oplíkom. 
Teta Uhliarová (ako ona vraví Uhliarka) nás privítala, že sme dobré šoférky (teda Biba s Ľubkou), lebo toto nezvládnu ani chlapi. Ľubka za odmenu vybozkávala oplíka na kapotu.
Pri parkovaní sa nám okolo kolies motala sučka Mira. Teta vraví, nebojte sa, ona je plachá, utečie, ale keby niečo, ešte má jedného psa. :-)
Obsadili sme jednu chalúpku. Na večeru boli jahody so smotanou (mňam...), rascové tyčinky a koláče. Pri ochutnávaní domácej Ľubkinej griotky a Julkinho grogu sme začali hačkovať našu putovnú deku a kecali o chlapoch. Ako Ľubka vraví, všetci sme chlapov ohovárali, len ona vravela pravdu. V noci sme ešte pozerali hviezdičky na oblohe a sledovali Mura za oknom, ktorý podľa nás musí byť chlapský špión, lebo "nahrával" všetko, čo sme rozprávali.  Po jednej v noci sme postupne začali odpadávať a ukladať sa na spánok (ja prvá, preto neviem, čo bolo ďalej).

Hoci sme sa všetci dušovali, že chceme dlhšie spať (však do druhej sa kecalo), o siedmej ráno bola hore takmer celá chalupa.
Budilo nás slniečko a vítal Muro, ktorý už zasa sedel na okne (pre zmenu v inom) a vyhrieval svoj zablchavený kožuch.
Po hrnčeku kávy, nekonečnom rozhovore s ukecanou tetou Uhliarovou, pokochaním sa nádhernou prírodou a makovníkových raňajkách sme sa pustili do ďalších tvorivých aktivíť. Na programe bola mikrovlnková batika. Na stoly obalené maliarskou fóliou sme rozložili tričká namočené v slanej vode, posýpali sme ich farbami (za výdatnej pomoci vetra, ktorý ich rozfukoval aj na susedné tričká), niektoré aj poviazali a v sáčku uvarili v mikrovlnke. Pri rozbaľovaní len mierne vychladnutých tričkových balíčkov sme híkali od úžasu, čo nám z toho vyšlo. Do hŕby textilu na farbenie nám prispela svojimi tričkami aj teta Uhliarová, takže aj jej sme vyrobili pár originálov.  Ľubka prejavila svoju tvorivosť zabatikovaním klbka špagátu, ktorý potom za Julkinej asistencie naťahala medzi stromami  ako obrovskú pavučinovú sieť. Nakoniec sme všetku tú nádheru vyplákali v dažďovej vode, pofotili, rozprestreli na kríky a snažili sa vysušiť. Snažili preto, lebo počasie sa zbláznilo a striedavo pršalo (ba až lialo) a svietilo slnko.
Biba nám na obed urobila hrnčislo super cestovín. Každá z nás "zblajzla" dva taniere a potom fučala, že to bolo super a že teraz len spať... Keďže nás však čakali ďalšie činnosti, popoludňajší odpočinok sme prudko zamietli odtrúbením jeho konca na pivovej trúbke.
Medzitým na samotu dorazili Chalachánovci s balíkom utierok, patchworkových svetrov a odbornej literatúry, takže náš babinec získal ďalšieho chrobáka do hlavy, ako sa dá minúť kopec zvyškov vĺn, ktoré každá z nás vlastní.
Keďže sa zas na chvíľku ukázalo slniečko, presťahovali sme sa na dvor a skúšali voskovú batiku. Obrázky museli preschnúť a preto sme prešli do prípravy výroby macramé opaskov. Biba rozdala svoju zásobu praciek ale Ľubka si dokonca z drôtu od susedov (hádam sa im nerozpadne plot) vyrobila jednu obrovskú, ktorú obhačkovala batikovaným špagátom. Všetky sme sa rozmotávali a zamotávali, objavovali a skúšali uzlíky. Najhoršie ak niekto išiel na záchod, alebo nejak inak prerušil túto činnosť, lebo v tom momente mu správny postup vyšumel z hlavy a začínal akoby od začiatku.
Počas práce nás Biba striedavo masírovala nejakou super masážou, lebo ako sme zistili Macramé je záťažou na naše chrbtice. Popíjajúc kolegu Magistra sme uzlili a párali alebo hačkovali ďalšie štvorce do našej putovnej deky. Touto činnosťou sme inak vypĺňali každú voľnú chvíľu, aby sme Bibu zásobili ich dostatočným množstvom. Ona len občas zavelila farbu, aby nám deka pekne ladila a vytrvalo ich zhačkovávala.
Večer sme sa všetci objedli Ľubkinou super klobásou, ktorú sme (ako inak) podložili aj prikryli kolegom Magistrom. Táto bašta nás tak dorazila, že sme plné bruchá museli rozchodiť na prechádzke v lese, kde sme mimo iné trónili na drevenom tróne a cvičili na stromovej kladine. Cestou sme navštívili koňa Miša, ktorý od nás očakával nejakú dobrotu (pažravec jeden) a nakukli aj na kozy, ktorým okolo nôh poskakovali malé kozľatá.
Večer sme pokračovali v klebetení, snovaní plánov na založenie spoločnej firmy (ako ináč, vo výrobe batikovaných tričiek a iných doplnkov ale pozor, s občerstvením!), kultúrnom programe, čítaní zo zásoby Bibiných kníh, uzlíkovaní a hačkovaní... až cca do pol štvrtej ráno.