1. Nešli sme po cestách "Pánu Bohu za chrbtom" ale rovno na diaľnicu, kde odo mňa on, ale hlavne všetci ostatní, očakávali, že pôjdem minimálne stovkou (aj som šla, ale ten strach ).
2. Keď sme zišli z diaľnice na nejakú tú vedľajšiu cestu nevidela som ani fň pred seba. Aj som si striedavo prepínala diaľkové svetlá, ale občas (keď šlo niečo oproti) to bolo o dušu.
3. Zistila som, že auto má super brzdy a pán učiteľ reakcie, lebo rovno pred autom nám zastala srna, čudujúc sa, ktorý somár to o tom čase jazdí po jej trase. K tomu mám ponaučenie, že srnky chodia aspoň vo dvojici, lebo pán učiteľ povedal, že mám počkať, že pôjde ešte jedna. Na to sa pozrel na druhú stranu a vraví, už môžeme, už prešla. Z takej vzdialeosti som ešte srnku nevidela. Aj v ZOO si odo mňa držali odstup, ale tu to boli maximálne dva metre.
4. V jednom momente sme sa obaja zarazili, že čo za "jednooké auto" to zas ide oproti nám (po našej strane!), kým sa z toho zázraku nevykľul vlak idúci popod cestu. Pokiaľ sa nám neukázal aj s vysvietenými okienkami, nebolo to isté.
5. Zistila som, že pravidlo "ak ide niečo oproti, treba sa pozerať na krajnicu" nemusí byť tak celkom OK, hlavne v mieste, kde sa cesta rozdvojuje a my zrovna nechceme ísť vpravo .
6. Ďalším zistením bol fakt, že vysvietený nápis Autoškola ešte nezaručuje ohľaduplnosť ostatných, ktorí sa radšej idú zabiť (a nielen seba) ako by mali ísť hneď za križovatkou 50-tkou. Nie ja, ostatní na tohto darcu orgánov trúbili ako diví. Aj keď je fakt, že z tých orgánov nič nebude, lebo si v prvom rade bude zoškrabovať mozog z nejakého duba pri ceste. Dúfam, že ho už nikdy nestretnem!

   

Tak priatelia, v záujme svojho zdravia, radšej sa vyhýbajte a keď už aj budete vo Zvolene, radšej sa moc nepohybujte po vonkajšom prostredí.
Utorok 13.1. – Už viem, na čo mám pedále
Tak a je to tu. Som prvýkrát na cvičisku. Najprv ma pán učiteľ (ha, kolega, robí si diaľkovo pedagogiku) oboznámi s vozidlom a potom sa mockáme po veľkej ploche vyhýbajúc sa ďalším dvom autoškolám. Vcelku sa mi to páči a možno mi to aj kúsok ide, lebo mi káže obísť nejakú obrovskú budovu. Idem za podmienky, že nestretneme žiadne auto. Vraj nie, ale oklamal ma! Hneď po výjazde z polnej cestičky (či ako to nazvať), sme jedno stretli. Najviac sa mi páčila jeho hláška: “A skúsime ísť po našej strane vozovky…”. Ale neskromne som som sebou spokojná. Cestou späť berieme do auta dve mladšie žienky, čo ich na druhý deň čaká skúška. A pán učiteľ aj teraz povie “A skúsime ísť…” Možno preto som na seba pyšná, čo je teda poriadne predčasný stav.

Piatok 16.1. – Tridsať na tachometri a smrť v očiach
Mením cvičisko za veľké parkovisko. Teda veľké ako veľké… Pán učiteľ sa ma snaží donútiť zaradiť aj trojku a ísť rýchlejšie, ale pri takej rýchlosti neviem, čo robia jednotlivo moje končatiny (horné aj dolné) a pripadám si ako ruka rukatá, noha nohatá. Teda viem čo robia nohy. Namiesto brzdenia brzdou sa od strachu zapierajú do spojky a plynu. Pán učiteľ chce, aby som ho niekam odviezla. No ani náhodou! Veď mládenci čakajúci na autobus pri parkovisku si asi dnes mysleli, že tam prišiel trénovať Schumacher. Pociťujem zodpovednosť za obyvateľov nášho mesta a tak odmietam šoférovať v bežnej premávke. Pomaly mám pocit, že sa zaradím do skupinky nemožných, čo sa nikdy šoférovať nenaučia.

PS: Naivne som si myslela, že fakt, že šijem a šlapem na pedál šijacieho stroja mi pomôže pri šoférovaní. Omyl! Tento tréning mi asi nepomôže.

Začnem úplne neautoškolácky. Včera som pomocou Writera chcela zápis o prvej hodine publikovať s dátumom 17.12. Neúspešne. Tak aj tomuto nástroju sa budú musieť pozrieť v Microsofte “na zúbky”.
Dnes bola teda moja druhá hodina. Inštruktor došiel neskoro ale s plným autom kočiek. Aby som mu nekrivdila, možno idú z jázd, aj keď šoféroval on, tak fakt neviem…
Ja som zatiaľ spovedala jednu z čakajúcich spolužiačok, aby som sa dozvedela ako ten náš individuálno-skupinový kurz prebieha. Síce ani ona spôsobu ako funguje nerozumela, ale dozvedela som sa, že sme naozaj zmiešaná skupina. Ona napríklad navštevuje kurz od konca októbra. Vo štvrtok kurz navštevujú takí, čo sú ešte o 5 hodín ďalej ako my. Zaujímalo ma, či už minulú hodinu niekedy neabsolvovala, ale vraj nie. Teda, klobúk dole, lebo ja by som pri tomto systéme mala totálny chaos v tom, čo som komu prednášala a čo nie. Trenažér vraj nehrozí, zato ma rovno na cvičisku čaká oboznamovanie sa s vozidlom. Ona vraj šla rovno do ulíc. Teda ja keď nabudúce uvidím auto s označením Autoškola asi sa rovno vrhnem niekde do zákopu. Kočka mi pri rozhovore viac tyká ako vyká. Ja v jej veku by som k osobe rovnako starej ako ja vzhliadala s patričnou úctou a odstupom. Tu asi za chvíľu prejdem ku vzorovaným pančuškám, minisukniam a holému pupku. Nech zapadnem a som cool, nie?
V triede je tentoraz teplo. Dve pokročilejšie začiatočníčky dostávajú cvične riešiť nejaký test, zatiaľ čo my ostatní sa pomocou prezentácie oboznamujeme s výstražnými značkami. Pochybujem, že toto moja spolužiačka ešte neabsolvovala. Ale opakovanie je matka múdrosti, že? Baby za mnou rešia test kolektívne a patrične nahlas. Po jeho vlastnej kontrole si vypočujem odzadu sebakritiku v podobe opakovaných poznámok na vlastnú tuposť. Zvažujem, či nechodia na kurz dlhšie preto, že to jednoducho potrebujú.
Po kurze nás inštruktor odváža až domov. Cestou si ešte vypočujem plány na zajtrajšie spoločné nákupy darčekov (=jazdy???). Vraj po novom roku idem jazdiť aj ja. Dobre, ale najprv treba vo Zvolene vyhlásiť zákaz vychádzania. Vraj sa nemám báť, lebo niektoré kočky jazdia hrozne, že sa mu až vlasy ježia. Pred rozlúčkou sa ho ešte pre istotu pýtam, či je dobre poistený. Vraj áno. Tak dobre. Ja tiež, takže môžeme jazdiť.

Nie priatelia, nezberám sa momentálne nikde do sveta. Poriadne dobrodružstvo totiž môžete zažiť aj na Slovensku, stačí ak sa rozhodnete prihlásiť sa do autoškoly.
Vec sa má totiž tak, že až do minulej jesene sme nemali auto a ja som hrdo hlásila, že pre mňa nemá význam robiť si vodičák, lebo po jeho absolvovaní musím hneď jazdiť. Keď už sme aj auto mali, tak som si povedala, že ho chcem robiť na snehu, lebo je to vraj najlepšie (aby som si zvykla na horšie podmienky). Ale keďže minulý rok bol sneh jeden deň, tak nemalo význam sa naň vôbec prihlasovať, že? No a keďže by som čakala pri globálnych zmenách podnebia na sneh až do smrti (alebo by som sa musela presťahovať na Sibír), tak už sa fakt nemám na čo vyhovárať a na vodičský som sa prihlásila, ži už sneh bude alebo nie.
Vlastne celé to rozhodnutie urobiť si vodičák bolo dosť náhle. Hoci som už mala aj vyplnenú prihlášku a potvrdenú “schopenku” od mojej pani doktorky, ešte stále nebolo isté, že do toho idem. Navyše mi začiatok “prvej” (tie úvodzovky vysvetlím neskôr) lekcie kolidoval s termínom návštevy mojej kaderníčky, čo som neprozreteľne v telefonáte prezradila inštruktorovi.
Našťastie som všetko stihla, pretože jediný meškajúci bol… inštruktor. Po vstupe do učebne som zistila pár dosť významných maličkostí:
1. Vekový priemer mojich spolužiakov je 18 rokov a jeden deň a to mám ešte pocit, že niektorí budú plnoletí až v deň záverečných skúšok. Patrične k tomu ich inštruktor oslovuje “kočka/y” a “chalani” a snaží sa byť vtipný. Asi som už stará, lebo mne jeho hlášky vtipné nepripadajú.
2. Inštruktor je z tých modernejších “učiteľov”, lebo používa notebook s dataprojektorom. “No čo kočky, pôjde to?… Hi – hi – hi…” Mám chuť mu povedať, že nie ak to blbo zapojí, ale mňa asi neoslovil. Zato nezabudol podotknúť, že ten účes vyzerá fakt dobre, čo ocenili kočky a chalani patričnými kontrolnými pohľadmi.
3. Predpokladala som, že všetci v autoškole sme na rovnakej štartovacej čiare, ale asi z 10-tich účastníkov sú len 3-4 totálni začiatočníci, niektorí už jazdia a iní majú pred skúškou. Pritom sme všetci brali základ – nejakú vyhlášku 315. Tak tomu ja - pedagóg hovorím individuálny prístup.
4. Učíme sa v chladničke s nefungujúcimi gamatkami. Po čase s ohľadom na zdravie svoje a svojich spolužiakov som sa rozhodla (s mojimi skúsenosťami kuriča) nahodiť tie potvory. Vzhľadom na ich predpotopnosť sa to nepodarilo mne, inštruktorovi ani majiteľke autoškoly. Hodina končí rozdaním pár knižiek (každému inú, ako inak), dohovorom o termíne jázd a predčasným odchodom z chladničky.
Ešte sa môžete kľudne pohybovať po Zvolene. Ja zatiaľ ani neviem koľko pedálov má auto.

PS: Keď som sa Bibe priznala s myšlienkou robiť si vodičák, prvé čo ju napadlo bolo, že už teraz sa teší na môj blog. A ja som sa na tej hláške fakt dobre pobavila. Dúfam, že sa pobavíte aj vy.