V piatok večer o deviatej vyrážame domov. Do auta nás nakladajú technicky vybavení nosiči. To som asi doteraz nepísala, že v Číne majú také vysielačky ako ochrankári všetci čašníci i iný obslužný personál. Uvádzač v reštaurácii zavolá čašníkovi a on vás prevezme o 5 metrov ďalej a odvedie vás k stolu. Potom vysielačkou zas vydá pokyn ďalšej osobe a tá dobehne s jedálnym lístkom... Ale späť k ceste.
Limuzína nás od vezie cez x ostrovov až na ten správny, kde je letisko. Chlapi sa snažia ovplyvniť milú mladú žienku na checkine, aby nám dala lepšie miesta v lietadle. Trvá jej to hrozne dlho, tak s ňou žartujú že sa isto hrá nejakú PC hru alebo si píše s priateľom. Malá je zlatá (všetky tu vyzerajú, že sú zneužívané na detskú prácu, lebo im človek viac ako 14 ani neháda) rehoce sa s nimi a síce ju nepresvedčili že aj do prvej triedy nám môže dať letenky, ale miesta nám dáva dobré.
V priestoroch letiska sa snažíme minúť posledné miestne doláre (veď čo už s nimi). Romanovi núka predavačka helikoptéru na ovládanie za 600 dolárov. Len tak zo srandy hodí predavačke protisumu 150 (Ivanova zjednaná cena ráno), a má ju. Ivan zas stiahne cenu hodiniek pre dcéru zo 420 na 70. Pýtame sa v duchu akú hodnotu majú tieto veci a divíme sa, že toto môžeme robiť v legálnych obchodoch na letisku. Odolali sme zakúpeniu masážnych prístrojov na hlavu, s ktorými nám premasírovali gebuľky (vrátane mojej helmy), minieme posledné doláre na večeru a nastupujeme do lietadla.
Roman po požití tabletky na spanie okamžite vytuhne, zatiaľ čo my s Ivanom ešte robíme niečo na notebookoch. Arab vedľa neho sa rehoce do popuku, lebo zaspal s rukou v hrnčeku a ja mu musím prekladať končatiny keď chcem rozložiť alebo zložiť stolík. Napadlo nás s Ivanom, vytetovať mu na čelo nápis Linux, ale keďže by to znamenalo koniec jeho profesionálnej kariéry, bola by to už od nás poriadna zlomyseľnosť.
Let do Dubaia absolvujeme v lietadle typu starej herky. Neviem prečo to letecká spoločnosť Emirates má tak naopak, ale na kratšie trasy z a do Európy dáva lepšie lietadlá a na dlhšie zasa horšie. Naše lietadlo má na šírku o dve sedadlá menej a hrkajú v ňom a pískajú všetky súčiastky. Patrične k svojmu stavu nás v noci budia turbulencie a pri pristávaní mám pocit, že podvozok vyťahuje pilot aj trikrát. Ale možno je to len môj dojem, lebo po 9-tich hodinách letu pristávame.
Po prílete nás kontrolujú ako nikde, ešte aj topánky sa snímajú. Keďže to ide veľmi rýchlo, na konci pásu sa nám zhromaždí veľká hŕba osobných vecí, ktoré sa už miešajú aj s batožinou a topánkami ďalších cestujúcich. Za pásom sa na koberčeku len tak uprostred davu modlí moslim. Roman rýchlo nahadzuje opasok na nohavice, aby ich nestratil a posúvame sa ďalej. Za kontrolou zisťujeme, že obrovská hala je plná indov či iných cudzincov, ktorí tu len tak spia na kobercoch. Musíte dávať pozor, aby ste im neprešli cez nohy vozíkom s batožinou. Cítime sa tu veľmi neisto a ja len čakám, či sa na mňa niekto nevrhne z dôvodu odhalenej hlavy. Pre istotu sa presúvame na iné miesto, kde nakupujúc posledné darčeky, pijúc kávu, diskutujúc o otázkach modernej výučby a vybavujúc mailovú poštu čakáme štyri hodiny na ďalšie lietadlo. Asi som poriadne po tomto lete vyčerpaná, lebo sa mi tu strašne točí hlava a tak pre istotu dávam rady Ivanovi, ako ma majú uložiť ak ma vystrie naozaj.
Posledných 5 hodín letu prebehne vo väčšom lietadle v pohode. Tentoraz som KO ja a strhávam sa zaspávajúc a padajúc niekde pod sedadlo. Neviem si však nájsť svoje miesto, takže moc toho nenaspím. Roman je už vyspatý a tak pracuje, Ivan zas triedi svoje nádherné fotky. Musím povedať, že má pohľad profesionálneho fotografa, ktorý vidí aj to, čo si ostatní nevšimnú.
Na letisku vo Viedni najprv čakáme nekonečne dlho na batožinu. To už nás ale čaká Ivanova manželka a odváža nás do Bratislavy. Ja chytro prebalím veci tak, aby som zrušila aspoň jednu príručnú batožinu a Roman ma odváža na stanicu. Tu sa mi pre istotu ešte pokazí kufor, keď ho za sebou ťahám hore šikmou plochou a stiahne ma naspäť dole. Proste Kocúrkovo! Na druhýkrát ho vyvlečiem, ale tu sa moje ťahanie kufra končí. Čakajú ma strmé schody. Tak ho krvopotne prenášam, pričom si nejakou ostrou časťou preseknem ešte aj hornú časť topánky. No smola. Kufrisko mi do vlaku vykladá nejaký namakaný mladý muž, čo vyzerá, že pravidelne navštevuje FIT-ko. Tintítka ani neoslovujem, nechcem ich mať na svedomí.
Vo vlaku som nútená navštíviť toaletu. Zlatá Čína! Tam som takéto niečo nezažila. Neviem na čo sme my takí hrdí. Keďže platí, že kultúra národa sa pozná podľa záchoda, tak sme momentálne v štádiu 100 rokov za opicami a to neviem, či som nám náhodou moc nepolepšila. Pri rozhovore v kupé zisťujem, že sa tam stretáme tri učiteľky, čo by som nazvala nejakým pedagogickým magnetizmom. Asi tento jav aj vy pozorujete. 18,20 konečne dorážam do Zvolena. Som strašne unavená, ale aj šťastná, že som tam mohla byť. Budem ďalej pracovať na svojej angličtine, aby som mala lepšiu možnosť kontaktu aj s mojimi novými známymi z rôznych svetových krajín a snáď spolu vymyslíme aj ďalšie projekty.
Ďakujem aj svojmu Fan klubu za podporu, rada som si Vaše poznámky čítala. Veľmi dobre mi padli v tom ďalekom svete.

Tak dnes odchádzame. Čaká nás vcelku zaujímavá rošáda s izbami (aby sme do večera mali kde ešte byť) a posledná návšteva mesta spojená s poznávaním pamiatok a nákupmi. Tu je však aj priestor na to, aby som spomenula pár zaujímavých postrehov.
Včera som si všimla, že nosnosť výťahu sa udáva na 16 osôb a 1250 kg. Boli sme v ňom natlačení ôsmi a ďalší už nemohli nastúpiť. Z toho mi vychádza, že je táto kalibrácia robená na malých číňanov s hmotnosťou okolo 80 kg. Rovnako čínske osobné váhy majú menšiu plochu, asi na malé čínske nožičky.
V Hong Kongu vidíte málo áut. To preto, že pri ich nákupe a prihlásení zaplatíte ešte poplatok 150% ich ceny. Hrozné, aj keď chápem že je to ochranné opatrenie, lebo keby každá rodina tu mala auto, ľudia by sa sem už ani nezmestili.
Prevažná väčšina stolov v čínskych reštauráciách je okrúhlych, navyše majú skladacie nohy. Často sa vám potom stane, že vidíte čašníkov ako ich gúľajú ako obrovské kolesá (2-2,5 metra na priemer) do nejakej inej časti reštaurácie.
V mrakodrapoch je po každých cca 35-tich poschodiach jedno akoby vynechané. Nie sú tam žiadne okná. Je to zhormaždisko na záchranu v prípade požiaru, pretože požiarne rebríky dosiahnu len do výšky asi 30 poschodí.
V Hong Kongu má väčšina rodín len jedno dieťa. Tých s dvomi by ste napočítali na prstoch jednej ruky. Pravdepodobne je tu tiež regulácia populácie.

No a balíme. Po dnešných nákupoch je tento proces dosť náročný. Každý môže mať len 20 kg batožiny a keď zoberiem fakt, že som si už z domu niesla 19 kg tak je jasné, že musím využiť aj limity spolucestujúcich. Je vidno, že do takýchto super hotelov nechodím, lebo v batožine mám asi 5 kg zbytočností, ktorými ma tu vybavili. Proces redukcie hmotnosti batožiny došiel až do takých absurdností, že som vybalila darovaný Office OneNote z obalu a na papier som si prepísala produkt key (-200g). Po sprche som na vlasy použila dvojnásobné množstvo penového tužidla a následne laku na vlasy, takže pretekárska helma je proti mojej gebuli čajový odvar (-120g). Z množstva kozmetických a iných vzoriek som použila Varixinal (aby som mala ľahšie nohy) a gel na ruky (-80g). Do topánok som si vložila gelové vložky, čo by im vraj mohlo prospieť a hlavne nebudú zaťažovať moju batožinu (-150g). Keď k tomu zarátam že som v Expo centre nechala na paneli žiacke práce (-500g) a minula som telový šampón (-150g) tak sa dosť pravdepodobne vyhnem pokute. Za každé kilo navyše sa totiž platí 43 euro. Podarilo sa! Môžeme vyraziť.

Dnes som konečne spala vcelku dobre, t.j. nebuntošila som v noci ak nerátam, že som šla spať o jednej. Horšie to bolo so vstávaním, lebo môj organizmus eviduje, že je to hlboká noc. Zaujímavý na tom je ten fakt, že po pripojení na net ráno, sa na ňom stretnem znova s tými istými ľuďmi (typu sova), čo pracujú do noci a pritom ja som sa medzitým vyspala.
Ráno som zistila, že môj blog navšívilo 257 ľudí, čo je úžasné množstvo a rastie aj počet komentárov. Nie sú to údaje, ktoré by konkurovali Daily News (také ambície ani nemám), ale aj tak je to fajn číslo, nie?
Po príchode do Expo centra som si za pomoci Lukáša Bajera (to som nespomínala že je tu) nainštalovala svoje materiály a spustila LEGO animácie. Myslím, že účastníkom konferencie bude znieť aj doma v ušiach naša nákazlivá hudba zo seriálu A je to! Pravdu povediac aj nám z nej trošku šibká, lebo si ju všade pospevujeme robiac pri tom rôzne tanečné minichoreografie.
V prednáškovej sále medzitým začali prednášky. Pani učiteľka zo Seattle predstavila svoj projekt Misia Mars (to bolo fakt naj, čo som tu videla) a ktorý dúfam aspoň v čiastočnej podobe budem realizovať v našej škole. Roman jej vraj potom povedal, že aj na Slovensku je taká učiteľka ako ona, čo ju vraj trochu urazilo. Toľká netaktnosť, Roman!!!
Po prednáške som si na svojom prezentačnom mieste našla pekný ďakovný list a krištáľovú počítačovú myšku. Po jej poťažkaní v ruke (má veľkosť ozajstnej PC myši) som usúdila, že pre svoju hmotnosť skončí až do príchodu na Slovensko v Romanovej batožine spolu s cestovnou žehličkou a inými ťažkými predmetmi.
Po obede sa nič zvláštne nedialo, ak nerátam fakt, že Roman zablúdil na dámsku toaletu, keď sme sa presúvali tým smerom a pritom kecali. Vlastne veľmi dobre som si mojou čerstvou angličtinou pokecala asi s tromi ľuďmi a vymenila si s nimi kontakty. Pán učiteľ zo Singapuru sa pochválil, že aj oni (na druhom stupni) robia také LEGO animácie, ale nie také náročné. Páčili sa im aj nové kresby žiakov z projektu Poznaj môj svet a ja som vcelku zvládla obkecať aj tento náš nový projekt i programy v ktorých sa animácie i kresby robili.
Moja pracovná skupina sa nejak rozliezla a tak už sme viac v nej nepracovali. Verím, že sme sa prvý deň dohodli všetko potrebné a že pre tento fakt nebude naša mailová korešpondencia príliš rozsiahla.
Program večer bol galavečer. Odviezli sme sa najprv busom, potom loďkou do obrovskej reštaurácie na lodi. Keď sme prišli, čakal nás prípitok, ale aj malé stánky, v ktorých sme si čínskym caligrafickým písmom mohli dať na vejár a špeciálny papier napísať čo len chceme (meno, odkaz...), nakreslili nám portrét, karikatúru alebo vyveštili budúcnosť. Priateľka zo Singapúru potom preložila, čo znamenajú naše mená. Ja som vraj krásna víla z neba, čo som si pohotovo preložila ako Spadla z oblakov.
Večer bol nádherný s 13-timi chodmi s kadejakými potvorami. Jeden z nich som nezvládla, ostatné vcelku áno.
Najväčší dojem som mala z vyhlasovania výsledkov. Až sa mi slzy tlačili do očí od dojatia nad faktom, ako si všetci prítomní navzájom prajú a ako oslavujú víťazstvo niekoho iného. Bolo to veľmi dojímavé.
Nakoniec sme ešte s priateľmi z Kazachstanu zaspievali pár piesní a s Honzom a Lukášom na oslavu rovno našu československú hymnu. Večer to bol naozaj impozantný. Takže dobrú noc!

...vstane o tretej a už sa mu nechce spať. Teda, to začne byť za chvíľu zaujímavé, ak si na nové fungovanie nezvyknem. Vlastne v čase, keď mám ja vstať, mne sa akurát bude chieť spať.

No ale výsledkom nespania je toto video. Prosím ospravedlňte jeho zlú kvalitu, ale nemám v sebe zabudovaný stabilizátor obrazu. Ak cestou späť natočím niečo lepšie, vymením ho.

PS: Podľa zvukov vo vedľajšej izbe je jasné, že aj tam má niekto problém so spaním.

PS2: Po zapojení pol zemegule a rodiny sa podarilo. Prosím ospravedlňte kvalitu, chyba nie je vo vašom prijímači.  
Start z Bangkoku from MartinaChalachanova on Vimeo.