1. vydiskutovať si pri platení miešaný nápoj, ktorý sme si z izbového baru rozhodne nepripravili,
2. Roman musel nájsť kľúče od auta (chvíľu bol v šoku, lebo pri prvom uskladnení na našej izbe si tam nechal peňaženku a trošku sme ho napínali , ale toto sme fakt nemali na svedomí ),
3. Biba musela vydiskutovať a urýchliť príchod meškajúceho vozidla číslo dva z Bratislavy ,
4. Peťo musel ako poriadny logistik naložiť do Romanovho auta všetko tak, aby sa v Pezinku vedel bez problémov z neho vyložiť a zároveň nepoškodiť svoje prezentačné pomôcky (rozumej televízor s plochou obrazovkou, ktorý si do Viedne doviezol).

Posledná rozlúčka so zvyškom výpravy a ide sa. Romanova Gréta (navigácia) nás vedie podivnými uličkami ale bezpečne vyvádza z Viedne a smeruje na Slovensko. V Bratislave priberáme do auta Bibu a v duchu sa modlíme, aby nás nestretol žiaden zvedavý policajt. Na toto auto nás ide totiž o jednu osobu viac. Od Pezinka, kde má Peter zaparkované svoje auto, sme však vzoroví .
Danka a Janka vzadu v aute kúsok zdriemli a ja si zatiaľ pripravujem workshop, čo ma čaká hneď poobede. Skôr na to nebol čas a ani sily. Teraz sila tiež nie je, ale čas musí byť. Cestou nám volá Peťo a spôsobuje svojou anglickou polštinou výbuchy smiechu v aute. Konečne sme v Kusuckom Novom Meste. Takže z práce do práce...

Posledný deň konferencie začal prednáškou anglického učiteľa Dana, ktorý minulý rok vyhral na regionálnom ITF v Zágrebe ale aj na svetovom fóre inovatívnych učiteľov v Hong Kongu. Žiaci v jeho vtedajšom projekte sledovali pomocou webových kamier v kuríne život sliepok. Tentoraz sa venuje prasnici a jej x (teraz ma napadlo, že som ich ani nespočítala ) prasiatkam. Ale ak chcete, môžete si ich spočítať tu a popri tom sledovať krásne videá z jedného, či druhého projektu. Mimochodom, Dan má v škole nového školského psa , takže je Vám jasné o čom bude jeho ďalší projekt. Ja by som mohla v škole sledovať akurát tak pavúky a myši. Tie mi posledne zožrali nejaké strukoviny na potravinové koláže a časť odložených nápadov na výtvarné práce . No čo už, každý máme svoje domáce zvieratká.
Počas prednášky sa Dan spojil so svojimi kolegami i žiakmi školy… Super, možno ich raz naučím cez videokonferenciu pesničku Pec nám spadla .
Potom sme pokračovali v dokončovaní našej práce = videa o Viedni. Peťo strihal, dopĺňal titulky, vlajky… Popri tom stihol s nami robiť záverečné rozhovory a my sme sa konečne dostali k tomu, že sme si pozreli projekty a panely iných účastníkov. Na poslednú chvíľu sme zistili, že video musí mať maximálne 3 minúty , takže sme nejakým spôsobom museli skracovať jednotlivé sekvencie. Nakoniec sa to podarilo a prácu sme odovzdali. Janka a spol (ďalšia Janka a Róbert) boli na tom horšie. Odviedli kus poctivej roboty ale ich video malo gigantické rozmery . Ani pokus nejak ho zmenšiť nepomáhal. Ak nájdete medzi fotkami také, kde oni dvaja ležia na stoličkách pod stolom, je to preto, že sa snažia z notebooku bez svojho odrazu odohrať opäť na kameru svoju prácu. Neviem ako sa im to nakoniec podarilo, ale už len za tú tvorivosť ako obabrať dáta by si zaslúžili odmenu .
Čakal nás záverečný večer a tak sme po nejakom čase zbalili svoje projekty a premiestnili sa do hotela. Posledné hygienicko-kozmetické úpravy a ide sa! Galavečer sa konal opäť v Hofburgu, ale tentoraz na jeho streche, ktorá nám cez presklené veľké okná ukazovala krásu starej, osvetlenej Viedne. Pri okrúhlom stole sme sa všetci pomkli o kúsoček, čím sme uvoľnili jedenáste miesto Romanovi. Ten si strašné množstvo príborov a pohárov premiestnil z vedľajšieho stola, čím spôsobil zmätok čašníkom, ktorí nás obsluhovali .
Neďaleko nášho stola sa objavil pán v škótskej sukni. Tak naživo som škóta ešte nevidela a prejavila som tlmočníčke Zuzke túžbu sa s ním odfotiť, pričom som len tak pomimo povadala, že som zvedavá, či má pod tou sukňou aj nohavičky. Zuzka povedala poď a šlo sa... Ani vo sne ma však nenapadlo, že okrem túžby odfotiť sa pretlmočí aj onen dotaz. Škót povedal, že tú otázku mi odpovie neskôr, ale mám pocit, že by to tajomstvo radšej prezradil kočke Zuzke ako mne . Z tejto udalosti vyplynulo pre mňa jedno ponučenie. Budem sa musieť naučiť angličtinu tak dobre, aby som si svoje nápady vedela vytriediť a neskôr aj preložiť sama .
Na počúvanie i do tanca nám hrala detská kapela. Občas zahrali takú “vypalovačku”, že sme sa nezdržali. Ale už tu bolo vyhlasovanie víťazov a s ním tretie miesto Peťa Palla a jeho projektu. To bolo radosti ale aj sĺz šťastia…  Nemôžem za to, ale plakala som ako dážď. Je síce pravda, že preplačem aj zahájenie olympiády, ale toto bolo niečo iné. Nebolo to len víťazstvo Peťa, bola to výhra celého teamu a Slovenska ako takého. Bola som prešťastná (a som stále a keby som si nevyplavila notebook, slzím aj teraz). Ďalšiu vlnu sĺz šťastia mi spôsobila Danka a jej porotca, ktorý ju odmenil viac ako minister či prezident na oceňovaní slovenských učiteľov. (Dani, pre nás si aj tak naj…  Je dôležité, že si ťa vážia tí, čo tvoju prácu poznajú. Tí, čo ju napriek všetkému nepoznajú, sa môžu akurát tak hambiť .)
Po týchto zážitkoch sme sa bavili ešte viac ako doteraz, stali sme sa parketovými levmi aj počas viedenského valčíka a ďalších chytľavých melódií. Peťova porotkyňa si s nami zatancovala aj kankán a všetkých slovákov (nielen Peťa) obdarovávala širokým srdečným úsmevom. Celá oslava v Hofburgu skončila vláčikom (pozor, nie mašinkou ), ktorý som viedla ja a Peťo (bože, to budú fotky ).
Pešo sme sa dovliekli do hotela, kde sme si takmer do pol štvrtej rána vymieňali videá a fotografie zo všetkých fotoaparátov, dojedali sladkosti z Peťových zásob a popíjali miešané nápoje vytvorené z obsahu izbového baru. Ale to už musíme ísť spať, lebo v podstate za chvíľu vstávame…

PS: Tu sú linky na všetky Peťové videá, vrátane našej spoločnej práce:
http://www.youtube.com/watch?v=GlCQqP_1spw&feature=player_embedded
http://www.youtube.com/watch?v=r_3uwx6cGrY&feature=player_embedded
http://www.youtube.com/watch?v=qvWzVLziec0&feature=player_embedded

Okrem ťažkého rána nás hneď po raňajkách čakalo metrové dobrodružstvo. Nejaká porucha spôsobila, že náš vláčik išiel z iného nástupišťa, ale kým nám stihol prísť na to iné náš spoj, už poruchu odstránili a zasa sme sa museli presunúť na pôvodné miesto. Proste hotové metrové manévre .

• snímali staré a nové budovy, okná, lampy,
• brali detaily konského tela,
• naháňali pána na kolieskových korčuliach,
• tvárili sa, že nefilmujeme moderne odeté japonky, číňanky alebo podobne vyzarajúce dievčinky...

Peťa sme niektorí videli prvýkrát v akcii a teda bol to zaujímavý pohľad. Ledva chodiaci a poriadne vymrznutí sme sa dokrivkali späť do Hofburgu, kde sme netrpezlivo čakali ešte na sľúbených porotcov. Meškali hodinu (vraj rumunský čas ) ale dočkali sme sa.
Biba nás večer opustila a šla na judgeovskú pracovnú večeru a my všetci ostatní sme mali na výber reštaurácie jednu jedinú podmienku = aby bola čo najbližšie hotelu. Cestou do hotela sme zistili, že v predajni hneď vedľa neho zmizlo červené Ferrari, z čoho Danka Skladanová usúdila, že jej manžel prišiel už po ňu do Viedne (prečo vysvetlím ďalší deň). V blízkosti hotela Roman objavil libanonskú reštauráciu a tak sme vo Viedni ochutnali aj kuchyňu inej národnosti. Už počas večere vysvitlo, že Danka a Janka (nie tie z rozprávky) majú v chladničke hotela fľašku becherovky. Je jasné, že sme skončili na jednej z izieb, kde sme pozvláčali všetky zásoby z ostatných. S nami Biba, ktorá medzitým prišla z judgeovskej večere. Na stole sa objavili oriešky, Peťov rožok, paštika, jablká... Skončili sme nivou a úzkou špecializáciou (znalí vedia o čom hovoríme ).
Dobrú noc, je vlastne zajtra...

A je to tu! Jedenásť učiteľských a takmer učiteľských duší z celého Slovenska sa dnes premiestňuje do Viedne na Innovative Teachers Forum. Dve autá nás pozbierali po celej Bratislave. NAJ… zážitok bolo asi stretnutie s Ľubkou Steinerovou, ktorá nás všetkých vycmágala a zaželala nám šťastie priamo na hlavnej stanici. A tešili sme sa z toho očividne všetci (my aj ona).
Zoznamujeme sa s ďalšou posádkou nášho auta. Síce Biba povedala, že pán Karpiel je vážny pán v mojich rokoch, ale len to druhé je pravda. Už cestou nás hostí “ním” napečenými cukríkmi a svojimi poznámkami spôsobuje výbuchy smiechu v aute číslo 2.
Prichádzame do hotela ako prví lebo Romanova Gitka (rozumej navigácia) asi má zmluvu s nejakou tou rafinériou a vedie ho trošku dlhšou trasou.
Keďže je ešte skoro a z našich izieb je pripravená len jedna, všetci sa do nej nasáčkujeme aj s batožinou, z čoho dostáva šok pracovníčka hotela a dookola opakuje, že je to izba len pre troch. Radšej sa teda presúvame do Hofburgu (miesto konferencie) vedení opäť Gitkou. Tu sa začína panelový ošiaľ. Super zistením bolo, že panely sú podstatne väčšie, takže sa na ne zmestí aj navyše prinesený materiál. Pomocnú ruku podávajú všetci neprezentujúci členovia výpravy a tak stíhame do termínu vytvoriť tie naše zázraky. Okrem iného nás tu prekvapili štyria zástupcovia slovenských médií, ktorí nás postupne spovedajú a filmujú.
Po úvodnom ceremoniáli, kedy nás náš európsky komisár p. Figeľ pozdravil len nahrávkou (a to sme sa tešili, že nás ako slovákov vyobjíma a vycmága aspoň ako Ľubka a poteší sa zo šikovnosti našich učiteľov) a po pár prednáškach začínajú porotcovia obiehať projekty. Pri tej príležitosti zisťujeme že…

• Róbert dokáže celkom fajn speakovať po anglicky ba dokonca aj gavariť po rusky
• Do Peťa Palla sa zamilovala asi anglická porotkyňa, lebo pri ňom strávila neúmerne veľa času (zajtra asi príde s tričkom  I love Peter). Na celú tú dobu si uzurpoval tlmočníčku Zuzku, čo spôsobilo paniku v čase, keď prišiel niekto k ostatným. Pre Peťovu manželku dodávam, že je vo veku jeho mamy, navyše… takže konkurencia nehrozí.
• Celkom fajn som sa za pomoci Janky Sedliakovej dohovorila s rumunskou porotkyňou, pričom som občas smerom k Zuzke vykríkla cez plece nejaké slovíčko, čo mi ona opäť cez plece pretlmočila.
• Janka vie super merať tlak a ja ani po štyroch kávach ho nemám vyšší (to keby mi merala počas speakovania, to by boli hodnoty).
• Pomaly ale isto nám lezú na nervy naše nahrávky videí a animácií, idú dookola a je to hrôza stále počuvať.

Už ledva stojacich a chodiacich nás večer presúvajú 4 autobusy na opačný koniec Viedne na tradičnú rakúsku večeru. Jediac kadejaké dobroty a popíjajúc vínko sme sa vytešovali z Peťovej angličtiny a uja v kožených nohavičkách, ktorý bol strašne sexi. Po večeri nás v poriadnej snehovej fujavici dopravil autobus kus od nášho hotela, takže sme neskoro večer preverili aj viedenskú dopravu. Sme KO, dobrú noc!