V sobotu ráno sa nám vstávalo ľahko. Teda ja som spala asi 3 hodiny a sledovala budík, aby sme náhodou nezaspali. Roman, ktorý sa ešte pre prípad dal zobudiť hotelovou službou, nás budil pred šiestou. Ja som v tom čase už bola dobrú hodinu hore, takže jeho hlas oproti môjmu znel podstatne sviežejšie.
Po raňajkách som ešte odbehla na pláž po piesok, poslala som pohľadnicu mamke (som zvedavá, koľko jej tá cesta cez more bude trvať) a nasadli sme do minibusa dopravnej služby smer letisko. Ešte predtým sme sa snažili bez úspechu zohnať Ivana, tak sme dúfali, že nás na letisku nájde.
Bavíme sa na úžasných bežiacich pásoch, ktorými sa posúva naša batožina. Fungujú tak, že si kufre posúvajú milé pracovníčky letiska (alebo im s nimi pomáhame, lebo naše kufre pribrali na váhe). Takto sa posunú na hlavný bežiaci pás, kde ich osobne vyzdvihne zamestnanec letiska, ktorý batožinu zdvihne, alebo na kolieskach odvedie chodiac po páse až na miesto, kde ho cez nejakú ohrádku preloží na iný a teraz naozaj bežiaci pás. Tetuška na letisku nejak nevzala na vedomie, že chceme letenky až do Viedne. Po chvíli sme sa teda vrátili k nej s tým, že chceme ísť až tam. Na to nám odpovedala, že brazílska letecká spoločnosť TAM (tá čo vozí aj späť), nemá zmluvu s rakúskou leteckou spoločnosťou. Takže nám v Paríži pribudla povinnosť vyzdvihnúť si batožinu a znovu ísť na checkin. Ivan nás našiel a informoval, že on má letenku až do Viedne. Lenže sama tetuška na letisku ho upozornila, že to asi nebude fungovať a tak dosť možné, že skončí ako my.
V Salvadore nakupujeme nejaké darčeky a presúvame sa na miesto, kde sa máme nalodiť na let do Sao Paula. Čakáme, čakáme… Lietadla nikde, ľudí pribúda… Janka S. to komentuje citátom z nemenovaného filmu “Nezastavujem, máme spoždění…” Na informačnej tabuli sa náš let posúva najprv o 20 minút z ktorých vzniká meškanie trištvrte hodiny.
Konečne nám pristavili lietadlo, ktoré sme obsadili hneď po tom, čo z neho vystúpili predchádzajúci cestujúci. Za nami nakladajú aj batožinu a ja dúfam, že ten stroj stihnú aj natankovať. Do lietadla nastupujú američanky z našej konferencie a zisťujú, že majú obsadené svoje vlastné miesta (na jednom sedel dokonca Roman). Nakoniec vysvitlo, že chcú nasadnúť o jeden spoj skôr a tak so smiechom lietadlo opúšťajú. Konečne sme vo vzduchu. Teda tie pristávacie dráhy v Brazílii sú také isté rozbité ako ich cesty, takže máme strach o podvozok. Janka K. ho sleduje poctivo (či sa otvára i zasúva), lebo tie zvuky, čo človek počúva znejú strašne podozrivo.
V Sao Paule máme ešte stále dosť času a tak nakupujeme Cashasu (čítaj Kašasu) na národný nápoj brazílčanov – našu obľúbenú Caipirinhu (čítaj Kajpiríňu). Ospravedlňujem sa všetkým znalcom tejto problematiky, lebo som to isto napísala zle. Tu lietadlo prichádza včas, my sa naloďujeme vrátane množstva nákupných tašiek a tešíme sa na odlet a naháňanie batožiny v Pariži, kde do nej tie fľaše musíme ešte doložiť, inak nám ich na letisku zoberú. V Sao Paule prejdú ešte pred štartom po lietadle letušky, každá s dvomi dezinfekčnými sprejmi v ruke a vysmradia nám celé lietadlo. Fuj, skoro som sa z toho zadusila (a nielen ja). Až asi hodinu po tom, čo sme sa presunuli k našej dráhe naozaj vyštartujeme, pričom celú dobu máme vypnutú klimatizáciu a cítime sa ako sardinky, ktoré chce niekto uvariť na slnku v konzerve. Ešte dosť dlho po štarte je v lietadle ako v pekle, čo je nám veľmi podozrivé. Nehoríme náhodou??? Až za nejaký čas nám naopak chce personál ukázať ako je v Antarktíde a tak pre zmenu mrzneme. Janke S. možno aj z týchto kontrastov okolo štvrtej ráno príde zle a tak ju letuška so stevardom odvádzajú do zadu lietadla, kde je kus lepší vzduch. Ja po nejakom čase upadám do prerušovaného spánku, takže ani neviem, kedy sa vrátila späť na svoje miesto.
S 1,5 hodinovým meškaním pristávame v Paríži, kde nechávame Ivana skúsiť svoje šťastie a my sa presúvame k pracovníkom Tamu, ked náš Hugo Boss (Roman) vybavuje ďalšie letenky (teda zmenu pôvodných). Ďalší let je plný a tak nás čaká 5 hodín na letisku. Tu Roman opäť kupuje internet a otvára internetovú kaniareň Slovensko. Teda poviem vám, pri predstave, že má Slovensko v Paríži svoju internetovú kaviareň som poriadne hrdá. Problém je ale v elektrine, takže okrem kaviarne otvárame aj energocentrálu s Romanovou rozdvojkovou chobotnicou. Kým nám nevezmú batožinu, ja sa dostávam k háčiku a vyrábam štvorce číslo 33 a 34 mojich plážových šiat.
Tesne pred odletom objavujeme na letisku Honzu s Karolom, ktorí sa opäť pripoja k našej internetovej kaviarni. To využíva Honzo a s mininotebookom pri ústach Skypuje asi s drahou (usudzujeme podľa slastného úsmevu pri ústach, lebo sa decentne vzdialil aby sme ho nepočuli).
Konečne sme v lietadle do Viedne. Ivan je už doma a tak mu trošku závidíme, ale len trošku, lebo má narodeniny. Roman pred štartom ešte spomína letecké katastrofy a štatistické údaje z nich. Mimo iné spomenie (našťastie až teraz), že brazílska spoločnosť s ktorou sme leteli má najvyšší počet nehôd. Fuuuu, to som rada, že sme doleteli do Paríža. Tesne pred pristátím vo viedni však zažijeme ešte jeden šok. Od prvého momentu, kedy pilot lietadla oznámil pristátie prešlo do reálneho pristátia 45 minút. Počas nich sme asi krúžili v zlom počasí okolo letiska. Už aj mne je z toho zle a priestor lietadla mi pláva pred očami. Janka K. má už v očiach paniku a isto myslí aj na kolieska (či sa otvorili, či nie…). Konečne sme však dolu a po nájdení našej batožiny (a celej, lebo sme v hrôze sledovali ako chodí aj po častiach – kolieska, plasty…) sa naloďujeme na minibus, ktorý nás dováža až pred Microsoft. Tu nás už čakajú nejakí manželia a tak sa lúčime a rozdeľujeme každý svojou stranou. Cestou vybavujeme telefonáty, sms-ky a plní dojmov rozprávame našim, čo sme zažili.

PS1: Po 40 hodinách od odchodu z hotela sa dostávam domov. Ostatní kúsok skôr, ale cesta to bola teda náročná.
PS2: Ešte raz Roman ďakujeme za starostlivosť aj stráženie v tom nebezpečnom mieste sveta.
PS3: Isto registrujete, že dopĺňam blog postupne. To nestačili sily a internet, na ktorý sa pripojilo naraz okolo 400 učiteľov z celého sveta.
PS4: Aj foto bude, ale je polnoc a zajtra o 5:00 vstávam do práce. Dobrú noc!
PS5: Domov som došla s 36 štvorcami plážových šiat. Ale keďže som ich hačkovala na pláži, nemôžem povedať, že na pláži neboli. Veď sú predsa plážové !

V piatok je posledný deň konferencie. Začína ľudským úľom, kde sa učitelia snažia pred judge-ami (teda porotcami, čo v našej reči krásne znie džadžmi) prezentovať sa v čo najlepšom svetle. Ešte raz ich obehneme dookola, aby sme omrkli niečo, čo nám pri predchádzajúcej prehliadke ušlo.
Potom opäť pokračujeme na našich projektoch. Cítime sa kúsok trápne, lebo kým ostatní ako na voľbe miss rozoberajú problematiku hladu a svetový mier, náš projekt je o ananáse . No ale spojte dohromady prvostupniarku, dvoch ekonómov, učiteľku chémie z vysokej školy a nejakeho poľského metodika (už ani neviem pre aký predmet a o tomto čase sa mi nechce hľadať vizitku, prepáč Krszisztof).
Po výzve, aby sme sa dali dohromady s iným projektovým teamom zaváhame, takže namiesto učiteľov si k nám do skupiny prisadá priamo šéf aktivity s kolegyňou . Karol to takmer celé odmaká v angličtine, pričom my mu do pľacu hádžeme naše návrhy v rodných jazykoch. Nakoniec sa im projekt páči a tak Karol zvládol svoju ďalšiu “štátnicu” .  Po práci na projektoch konferencia končí prednáškou o globalizácii, ktorú oželiem, lebo z tej snahy rozumieť mi už šumí v hlave a nevnímam ani fň (o porozumení ani nehovorím). Radšej si na izbe pomaly začnem baliť veci a v hluku portugalských kreslených rozprávok o Pepkovi námorníkovi hačkujem štvorec číslo 30 a 31 z celkového počtu 38 na mojich plážových šatách.
Večer nám so smiechom do izby vbiehajú Janky. Jedna si prišla po kabelku (aspoň vidím, že tie 4 druhy neboli v Brazílii márne ), druhá riešiť svoj nohavicový problém . Ak ho nevyriešime, Janka K. stratí počas tancovačky gate . Najprv skúšame moju červenú, neskôr bielu šatku, ktorá Janke nahrádza opasok, takže jej Janka S. môže zo zadnej strany pása odstrániť nefungujúcu maxispinku. Celé v bielom vyrážame k výťahom. Už sme zitili, že tesne pred odchodom sa do nich nedostaneme, takže ísť skôr je dobrá taktika. Výťah sa otvára a z neho aj spred neho sa ozýva hurónsky smiech - všetci sme bieli !
Biele osadenstvo (až na pár nemožných výnimiek) sa schádza pri autobusoch, ktorými sme odvážaní na opačný koniec Salvadoru, k historickej budove, kde sa koná záverečný galavečer. Tu s policajtami na každom rohu schádzame k nej a obrovskému stanu. Najprv nás ale vítajú černošky v krojoch a skupina spievajúca a tancujúca na nádvorí. Po chvíli trsáme takmer všetci a tak neviem, či to nebude vidno aj na záberoch videa. A úžasné sú aj kontrasty tancujúcich domorodcov a škótov v ich sukničkách (odpustím im aj že nie sú biele ). V stane nás víta guvernér Bahie a detský alebo skôr mládežnícky orchester, ktorý ako druhú skladbu zahrá Dvořákovú symfóniu z Nového sveta, čo je moja srdcovka. Česi sú ako na koni, že my takého skladateľa nemáme. Majú pravdu, bohužiaľ. Večera sa podáva opäť formou bufetových stolov a tak sa k nim blížim s obavou, že tam bude cestovina a cestovina. Fuuu, odľahlo mi, je tam aj čosi iné. Čašníci však nalievajú a nalievajú, takže jesť je priam povinnosť ak sa človek nechce spoločensky znemožniť .
Vyhlásenie výsledkov ma vždy dojme, lebo neprajníci si možno hundrú a šuškajú popod nos, ale ostatní jasajú a tešia sa, akoby sme vyhrali všetci. Podľa mňa hlavne vyhrávajú naši žiaci.
Opäť nastupuje orchester a tie vypaľovačky klasického charakteru čo hrajú, sú úžasné. To je už ale polnoc a Roman nás zvoláva k autobusu. Ráno treba vstať. Kým čakáme naň, okolo nás prechádzajú skromní členovia orchestra, ktorým ešte tlieskame. Také obecenstvo asi ešte nemali. Až keď nám pristavia autobus hore na ceste, môžeme k nemu vykročiť. Strážený policajtmi s blikajúcimi majákmi sa do nich naloďujeme a unavení, ale plní dojmov, vystupujeme v hoteli. Ešte sa musíme dnes pobaliť.

PS: Apropóóó autobusy… Tie sú oveľa lepšie ako naše. Sedadlá sú v radoch akoby posunuté (teda na striedačku), pred sebou máte sklopnú tapacírovanú opierku na nohy a kopec miesta. A čo sa týka MHD, nastupuje sa zozadu cez turniket, vystupuje pri vodičovi. Aspoň vás v autobuse nezavrzne.

Pri písaní týchto riadkov musím začať malou zabudnutou “drobnosťou”. Brazília je nebezpečné miesto a tak prvá informácia, ktorú sme po príchode do hotela dostali bola, že pre nás bezpečné miesto končí pár metrov od hotela na prvej križovatke. Odtiaľ ani na krok! A v tomto duchu sa niesol aj náš výlet po historických miestach Salvadoru. Všade na ceste nás sprevádzali po zuby ozbrojení policajti či vojaci, ktorí si jednotlivé výpravy predávali vysielačkami ako štafetové kolíky.
Tú našu viedol sympatický kočkolap – černoch Wiliams (neviem či som to meno dobre napísala, ale on to nevidí, tak je to jedno). Kočkolap preto, že sa mu naozaj baby páčili a popri fundovanom výklade v rôznych historických častiach stačil koketovať s fešnými brazílčankami, ktoré sa mu cestou priplietli na rôznych miestach.
Wiliams najprv v autobuse sám na sebe rozobral znaky všetkých troch rás s ktorými je spojený, potom nás nechal predstaviť sa, pričom takmer s každým prehodil pár slov v jeho rodnej reči. Teda v našej zvládol poďakovať a poprosiť, pričom Janka S. ho stihla v mihu naučiť aj “Ľúbim ťa”, čo sa Wiliamsovi veľmi páčilo. Okrem zaujímavých informácií nás bavil rôznymi piesňami, ktoré spieval svojim super hlasom raz vo francúštine, raz v angličtine, raz v portugalčine… Proste bol to šoumen na správnom mieste. Pri presunoch k sebe vždy volal “Wiliamsovu” rodinu a v jednom mieste nás naučil nákazlivú pesničku – O-le le, o-la la, pega noga se, pega noga sa (fonetický zápis pre to, aby som slová nezabudla), ktorá nám hučala v hlave a tak sme ju kol dokola spievali a zvolávali sa ňou do Wiliamsovho kŕdľa. V tento deň sme videli:

• Maják na brehu Atlantiku.
• Kostol ozdobený 800 kg zlata v ktorom černosi svojim tyranom vykonali pomstu jak svet. Všetkým anjelom vyrobili obrovské pohlavia a ženy spravili tehotné. Takže keď sa mnísi vrátili späť, snažili sa najprv zakryť ich sukničkou (čo však nezakryješ) a tak im tie “dary” odrezali.
• Tanečnú školu skupiny Olodum, známu svojimi bicími nástrojmi, ktorá hrala aj v klipe Michaela Jacksona. Ten si môžete pozrieť tu aj s menovanou skupinou a miestami, ktorými sme chodili aj my.
 
• Zlomený kríž, múzeum, trh otrokov v podzemí…

Na konci výletu nám Wiliams dovolil nakupovať 10 minút na tržnici (nie otrokov), pričom chcel aby sme o 5 minút boli pri ňom, takže to bol naozaj boj s časom a len portugalsky hovoriacimi predavačmi. Najviac z nás ale stihol nakúpiť Roman, ktorý sa tak asi zapísal do knihy rekordov v kategórii počet vecí/časová jednotka.
Po obede nás čakala práca na spoločných medzinárodných projektoch. Kým Janky vyskúšali skutočnú exotiku (India a Kanada), my s Dankou sme ostali pri slovanoch (Poľsko, Česko). Vyhli sme sa tak komunikačnej bariére, čo mi však moc nepomohlo pri zlepšovaní mojej angličtiny. No čo už…
Večer nás čakal banket s novinkami od Microsoftu. Novinky boli fajn (páčila sa mi práca viacerých myší s jedným PC, dotykový displej na notebooku aj pár nových programov), jedlo opäť tradičné = jednohubky, cestoviny a cestoviny (farby zostali).

Po včerajšom hlučnom bankete, kde nás prenasledovali tety s jednohubkami a na výber z jedál boli cestoviny (na bielo - syrové) a cestoviny (na červeno s niečím…) sa budím hladná ako Čenkovej deti (všetky dohromady) a tak prvýkrát po dlhom čase neodolám a okrem hromady ovocia jem aj syr a šunku a pečivo a bábovky… Fuj, hlad je hnusná vec ale obžerstvo tiež .
S plným bruchom naozaj začíname konferenciu a to neočakávane hymnou Brazílie. Hm, znie tak budovateľsky, až má človek na konci chuť dospievať “Buď prááááááááciiiii česť!”  Za kecpultom sa vystriedalo aj pár brazílskych predstaviteľov, na počúvanie ktorých sme dostali slúchadlá s vysielačkami, aby nám tlmočníci preložili z jazyka totálne pre nás nezrozumiteľného (portugalčina)do jazyka kúsulinček zrozumiteľného (angličtina). Po obede sa ideme pozrieť na prezentácie inovatívnych škôl a projekty učiteľov. Najprv však zažijeme šok z hluku, ktorý je v tejto miestnosti. Je malá, panely a stoly sú tesne pri sebe a tak sa asi 200 ľudí naraz snaží prekričať suseda hneď vedľa, zľava, zprava i za sebou. Proste ľudský úľ! Ale je sa čím inšpirovať.
Večer nás čaká večera s regionálnym šéfom programu Theodorom Milevom, tak sa teda vyparádime a ide sa. Stredo a východoeurópska banda učiteľov obsadí celý autobus a my sa nebezpečnými uličkami Salvadoru presúvame na miesto spoločnej večere. Vystúpime na hroznom mieste, kde vchádzame do malej reštaurácie s množstvom certifikátov na stene. Majiteľ a jeho zamestnanci nás usádzajú na nejakej vyvýšenej terase a najprv obšťastnia informáciou, že dostali za špeciality z ovocia a darov mora ocenenie Reštaurácia roka 2009. No zbohom, čo nás tu čaká! Teda aj vzduch je tu nejaký príšerný. Do rúk nám dávajú ponuku samozrejme v portugalčine, ale našťastie aj s fotografiami oných jedál. A tak v šere slabého večerného osvetlenia snažíme sa “vykukať”, či nám v onom menu nehrozia nejaké chápadlá, klepetá a či iné potvory. V niekoho rukách sa objavil jedány lístok aj v angličtine a ten koluje po všetkých 4 maxistoloch, ktoré sme obsadili. Nakoniec to riskneme a objednávame si to, čo považujeme za správnu voľbu. A vcelku to vyšlo, lebo jedlo bolo naozaj chutné (aj tie krevety, čo mi v ňom plávali). A predstavte si, ako začali variť tak ten príšerný vzduch (čert to zober, napíšem rovno smrad ) mizne a na terase to začína super rozvoniavať. Čašníci nám popri tom nosia množstvo ovocných nápojov v ktorých je samozrejme priliaty aj alkohol, alebo akýchsi predjediel či chuťoviek, takže naše poháre či taniere kolujú okolo stola a úplne medzinárodne v rámci EU si z nich odjedia raz česi, raz poliaci a raz my. Ak niekto z nás má nejakú nákazlivú chorobu, tak sme si ju vcelku bratsky rozdelili. Verím však, že tá caipirinha čo som k jedlu vypila aspoň pár bacilov zlikvidovala .

Utorok bol pre nás oddychovým dňom. Keďže program konferencie začínal až večer, mali sme dostatok času na oddych na pláži. Teda pláži, skôr plážičke blízko hotela. Vlny Atlantiku boli na náš vkus príliš veľké, takže sme na rozdiel od bratov Čechov zaujali k nim vzťah s miernym odstupom.
Českí priatelia pre zmenu šaleli vo vlnách až som mala pocit, že z nich šaliem aj ja a veľmi som zvažovala, či v prípade potreby nechám kamoša v štychu alebo sa po neho vrhnem. Vzhľadom na vlny asi možnosť B, lebo neviem, kto by sa vrhol po mne.
Roman na pláži meditoval bez Oooooohmmmmmm, Janka K. si robila kreslo, ktoré každú chvíľu odplavila voda, Janka S. chytala bronz v bezpečnej vzdialenosti od vĺn (až do chvíle, keď ju tak či onak skoro spláchla vlna)  a ja som sa hrala na hačkujúcu morskú pannu, až do momentu, keď som musela začať hačkovať priadzou nasolenou od morskej vody.
Vlny boli čím ďalej besnejšie a tak na záver som si nechtiac urobila píling oboch kolien, keď ma vlna zrazila pokorne na kolená a ešte ma donútila urobiť na drsnom piesčitom dne štyri kroky. Fuuuu, ďalšie modriny!
Do hotelovej izby sme si každá doniesla v plavkách i oblečení aspoň pol kila piesku.
Roman snažiac sa zabezpečiť styk s okolitým svetom kupuje od tohto momentu internet a zriaďuje na svojej izbe internetovú kaviareň. Na nete našiel free program, ktorý umožňuje jednému PC tváriť sa ako wifina. Zneužívame to všetci, lebo ako neskôr zisťujeme, internet tu ide horšie ako slimák. Jediný internet, čo ako tak funguje sa volá Slovensko a heslo k jeho používaniu slovakiaslovakia. Česi závidia a Roman zvažuje, že zmení heslo na NajlepsiakrajinajeSlovensko, aby ho tak českí kamoši museli písať 2x…
Kým sú dievčatá v “kaviarni” a ja pracujem na notebooku na izbe, pod oknami hotela nacvičujú chlapíci z hudobnej skupiny večerné vystúpenie. Po zaklopaní som presvedčená že sa Danka vracia na izbu a tak rozšafne otvorím dvere s výkrikom “Sambaaaa”. Za dverami však na mňa vyvalia oči dve černošky, ktoré nám prišli mierne poupratovať a premiestniť piesok z pláže späť k prírode. Trapas… Radšej sa aj ja odsťahujem do kaviarne, kde spolu s Jankou S. odosielame projekty do súťaže Slovak-Telekom.
Ale to už je večer, otváracia recepcia a oná skupina ktorá predvádza gymnasticko-tanečné vystúpenie. Chalani z gumy, buchot bubnov, kokosové mlieko s nejakým alkoholom… Moje uši však strašný rev neznesú a tak sa presúvam na izbu. Doteraz som si myslela, že najhorší je rev hudby na školskom plese v Lieskovci. Neuveríte, ale existuje aj niečo horšie… Po onom vystúpení som bubny počula ešte dva dni potom.
Večer odpadávam, lebo u nás je domáci čas + 4 hodiny. Takže notebook ako štafetu predávam Danke.
Dobrú noc!

Posledný deň v Riu začal raňajkami, zbalením nezbaliteľných vecí a presunom mikrobusíkom do školy. Cestou sme v lepšej štvrti Ria vyzdvihli Ivanovu kamarátku Adrianu - učiteľku v súkromnej škole, ktorá sa nám celý deň venovala.
Škola v ktorej učí eScola Parque - škola v parku - naozaj pripomínala park. Teda skôr poriadny tropický prales, takže prvá Romanova otázka, keď sme do nej vstúpili znela “kto sa vám o tento park stará”. Adriana sa zasmiala a odpovedala “aký park, toto je len škola”, ale samozrejme že dodala, že na starostlivosť o ten “prales” majú človeka. Školička je to teda poriadna, zaberá celé oblasti s osobitnými vstupmi a budovami, ktoré sú pospájané vlhkými cestičkami, schodmi a kadejakými prechodmi, ktoré sme my - úzkostliví slováci - považovali za poriadne nebezpečné. Ale Adriana si za svoju éru v škole pamätá len dve zlomené končatiny. To keby som do tých miest pustila mojich žiakov, tak tento rekord prekonáme asi za pol hodiny.
Každú časť školy stráži jeden strážca, ale potom máte takmer všetko otvorené a je úplne jedno, že počas vyučovania vás môžu navštíviť opice.
Škola sa venuje deťom od 1,5 roka (teda od jasličiek) až po maturitu a tak sme mali možnosť vidieť (aspoň podľa prác a obrázkov, lebo v pondelok bol pre nich štátny sviatok), ako sa venujú deťom rôzneho veku. Zaujímavé bolo, že staršie deti chodia do školy od rána a mladšie až poobede, čo robí rodičom dosť problémy, lebo si na dopoludnie musia k deťom zabezpečiť opatrovateľku.
Čo rozhodne môžeme tejto škole závidieť, tak je to priestor. Jaaaaj, čo by som ja zaň dala. Množstvo pohyblivých skríň, prenosných boxov a materiálu – to je to, po čom mne osobne srdce piští. Všetko ostatné v našej škole je - Lego, počítače (a aj kus lepšie ako majú oni), rôzny materiál… Ako škola uplatňujúca daltonské prvky to máme k dispozícii a myslím si že aj v dostatočnom množstve. Ale ten priestor… Mimochodom, nepoznáte investora, čo by chcel v strede Slovenska vybudovať super školu?
Čo sa mi ešte na fungovaní školy páčilo bol fakt, že nebazírujú až tak na dokumentácii ale skôr plánovaní a poriadnej príprave na hodinu a to, že žiaci od škôlkárskeho veku tvoria rôzne svojské prístroje a zariadenia, kde uplatňujú svoju tvorivosť a technické zručnosti.
Po obede sme sa s Adrianou rozlúčili a premiestnili sa na letisko v Riu. Nooo, premiestnili… Neviem čo chcel šofér mikrobusu ukázať, akými komplexami trpel, ale šli sme ako nízko letiaci objekt a predbiehali aj super rýchle autá, ktoré nám nestačili. Janka vzadu poskakujúc takmer preletela cez sedadlá bližšie k vodičovi, ja som nadobudla pár nových modrín. Mala som pocit, že ten obed v sebe neudržím, ale od strachu som aj na to zabudla. Záver, keď sme aspoň v 120-tke takmer vyleteli v zákrute z cesty, snažiac sa vyhnúť retardérom pred letiskom, vo mne zanechal naozaj nezabudnuteľný zážitok.
Let do Salvadoru bol OK, až na pár “vytriasačiek” pri prelete nad oblaky. V porovnaní s cestou minibusom to však bolo len mierne vibrovanie. Zaujímavé je, že sme leteli dve hodiny a došli za hodinu. Ten časový posun je sranda vec. V Salvadore nás na letisku čakali tetušky v super krojoch a pripravený odvoz od Microsoftu. Organizácia teda bola super. V hoteli sme museli pre zmenu vyplniť vstupný papier kde sa nás mimo iné pýtali na krvnú skupinu, alergie a iné potiaže. Mám podozrenie, že nás chcú v rámci field tripu ponúknuť žralokom, alebo si na nás vymyslieť inú zvrhlosť.
Hotelová izba je úžasná, Atlantik hučí ako besný…

PS: Fotoaparát Janky S. definitívne nefunguje.

Večer u Biby skončil úžasne. Obe s háčikom v ruke pracujeme na svojej konkrétnej úlohe, pozeráme nenositeľné módne výstrelky v TV a to až do času (cca 1:00), kedy s háčikom v ruke zaspávam a robím očká retiazky veľké ako svet. Pred zaspaním ešte zisťujem, kedy vstáva domáci pán (vraj o šiestej) a tak s jasnou predstavou, že budem ráno zobudená padám do hlbokého spánku. Sama sa o 6:45 zobúdzam a neverím vlastným očiam. Pre istotu overujem tento fakt u Mirona, ktorého som naopak pri potulovaní sa po byte zobudila ja. ZASPALI SME !
Tak rýchlo som sa na cestu nedobalila nikdy. Ono totiž po byte ostali porozhadzované klbká a časti mojich šiat, osobné veci, počítač… Biba mi v pár minútach pripravila raňajky, kávu i čaj a ja som to vsetko napchala do kufra raz-dva-tri. Ha, to nie je len tak. Treba kontrolovať váhu a tak pre istotu sa striedavo vážim ja (jaj Bibina váha ma potešila, oblečená a LEN toľko??? ) a ja s kufrom.
Všetko sme stihli super a tak keď po mňa prichádza Danka o 7:15 nič nezabudnúc sa prikladám do jej auta. Tu nám aj Biba predáva batôžtek s buchtami, ktoré včera večer piekla. A tak ako správna mamka, vyprevadila miesto Jana s buchtami do sveta slovenských moderných učiteľov.
Smer Microsoft! Tu nás čakajú raňajky (alebo skôr desiata) s jeho milými zamestnancami, moje letmé hačkovanie a špekulovanie ako do lietadla prepašovať háčik a stretnutie so vzácnou návštevou (viď aj blog Danky). Tu zisťujem že…

• aj keby som spať nemala, ale mala som si cez tie prázdniny nájsť čas na angličtinu,
• americká angličtina je kus iná,
• všetci vieme krásne súhlasne kývať hlavami,
• najlepšie po anglicky rozumiem (ale vraj nielen ja) Romanovi, ale to aj možno preto, že vieme o čom hovorí,
• mala som si zobrať  starú videokameru, lebo táto je síce menšia, ale priblíženie v nej je ako šprint na krátke trate (to bude hrôza, urobiť z toho nejaký film).

Svetová návšteva spoznáva naše buchty a veru chutia jej. Nám samozrejme tiež. Prichádza naše objednané auto a my odchádzame na letisko Viedeň (to, čo je tak prekvapivo blízko). Cestou Janka S. skonšatatuje, že včera padlo v Brazílii lietadlo, teda dnes už nepadne . FUJ, takto nás strašiť, ešte že som to v tej telke nevidela.
Vo Viedni nás premiestňujú na elektronickú checkinu, kde priamo slečna v červenej uniforme zisťuje, že sa to nedá spraviť a tak kde zlyhá technika, dobrý je aj človek. Toho (rozumej inú slečnu v červenom) môže aspoň Roman ukecávať, aby sme dostali miesta pri sebe. S pocitom, že sa nám to pri lete z Paríža nepodarilo čakáme na náš let pri káve, čaji, buchtách a nejakej tej suppe v kaviarničke letiska alebo mierne pracujúc s notebookami v letištnej hale (tu totiž ide internet).
Let z Viedne do Paríža bol super aj preto, že bolo nádherné počasie a my sme sa pokochali nad perinami oblakov, z ktorých trčali Alpy. Občas nám oblaky dovolili pozrieť sa aj dole na zem. Paríž bol ale celý v hmle, mrakoch a slnka nikde. Tu sme strávili ďalší čas do nášho odletu pri káve, buchtách a počítačoch bez internetu. A stretávame sa s “bratmi” čechmi, ktorí v rovnakej zostave ako z regionálnej konferencie vo Viedni putujú do Brazílie. Machrujeme že máme buchty, ponúkame ich a škodoradostne sa divíme, čo robia české mamky. Pred odletom nás ešte zmrazia vyplnením tlačiva, ktoré obsahuje informácie o príbuzných v prípade havárie lietadla. No to teda začína !
V lietadle zisťujeme, že sedíme síce blízko, ale medzi nami po dva miesta voľné. Čakáme kto sa k nám bude chcieť posadiť, aby sme ho ukecali, že sa chceme vymeniť. NIKTO! Super, máme miesto na rozvaľovanie . Tej slečne vo Viedni sa asi Roman páčil. Pred štartom Janka K. ešte opakovane konštatuje, že toto je strašne veľké lietadlo, že to predsa nemôže lietať. Vyletelo a letí, čo Janka K. oslávila (alebo skôr zapila stres) whisky hneď s prvou občerstvovacou návštevou letušiek a stevardov. Tí nás najprv potešili ďalšou dávkou tlačív, ktoré musíme vyplniť do Brazílie a potom nechali pokojne spať na našich dvojmiestach až do raňajok pred pristátím. Raz nás lietadlo mierne ponatriasalo a vyspinkaných do ružova vyložilo na letisku v Riu. Chlapi nám tie naše luxusné miesta síce závideli, ale taktne odmietli ponuku, vyvaliť sa na nich s nami, preto sú kus unavenejší. V lietadle ostávajú v taške dve buchty, ktoré nie sme schopní už zjesť a bojíme sa, že rozzúrime domorodcov dovozom zakázaných potravín. Biba, ale boli super a len málokto môže povedať, že jeho buchty boli v Riu . Ďakujeme ! My s Romanom ešte tŕpneme aby nám vôbec povolili vstup do krajiny, lebo obaja vyzeráme tak, ako keby sme tú prasaciu privážali my. Ale nakoniec v pohode prejdeme cez hrozne vyzerajúcu kontrolu (aj buchty by prešli, ale čo už ). Tu zisťujeme, že kufre došli s nami (čo pri tom, že v Paríži sa ich stráca najviac je super konštatovanie).

Vitajte v Riu, priatelia !

PS: Pri prezeraní práve vyvesených fotografií z prvého dňa ma ešte napadlo pár detailov, preto ich tu pripisujem.
1. Janke sa hneď vo Viedni pokazil fotoaparát, ktorý sa nechcel zatvoriť a vykazoval známky neopraviteľnej poruchy. Nepomohla ani len výmena batérií.
2. Ak ste sledovali putovanie Hong Kongom, isto si pamätáte lieskovec (oriešok), ktorý so mnou putoval. Aj tu je s nami a občas ho aj nezabudneme odfotiť.
3. Ako vyzerajú moderní učitelia? Sedia s notebookmi a píšu práce či blogy, pričom pre zmenu pán profesor číta a recenzuje práce iných.
4. Spoločnosť s ktorou sa vezieme do Ria sa volá TAM a my veríme, že nás odvezie aj späť.

A začína druhýkrát, lebo rýchlik v ktorom cestujem sa hádže na koľajniciach ako keby na neho poľovali a tak sa mi prvý zápis nejakou nechcenou klávesovou skratkou podarilo zmazať . No čo už…

Moja príprava na ďalekú cestu začala strašidelným snom v ktorom v lietadle behalo nepripútané malé dieťa a ja som si uvedomila, že síce v ňom už sedím, ale v kufri nemám ani len nohavičky. No zbohom! Zase vyhrám súťaž o najväčšiu prinesenú zbytočnosť a v tomto prípade neprinesenú nutnosť. Naše lietadlo (mimochodom v tvare čiernej stíhačky) rolovalo po bratislavských uličkách tak dlho, že ma to prestalo baviť a zobudila som sa. Pocit, že pomaly “načim” niečo chystať mi však ostal .

Čas príprav bol vcelku pokojný až na poplach, ktorý v účastníckych kruhoch vyvolal Roman (Baranovič = vedúci našej výpravy), keď nám v pondelok oznámil, že na záverečný ceremoniál musíme prísť v bielom. Biele mám doma len tričko vhodné na hodiny telesnej výchovy a spodné prádlo, pretože učiteľ na prvom stupni sa v bielom k deťom nemôže ani priblížiť. Teda môže, ale musím počítať s tým, že ho vystískajú čokoládové, fixkové, či temperové ruky, ža mu na niektorej časti ostane produkt nosnej dutiny a na obede hrozí, že si sadne do stopových prvkov paradajkovej polievky alebo ho ňou niekto pri ceste okolo neho obleje. Kde v tejto dobe kúpim biele oblečenie…  Snáď len vo svadobke…  Odmietla som ponuku pani kuchárky, že mi poskytne kus svojho pracovného oblečenia a vybrala som sa s kamarátkou (ktorú by som mohla nazvať aj špecialistkou na sekáče) na záťah. A úspešný musím podotknúť, lebo do môjho šatníka pribudli 4 ks úplne nových bielych vecí. Neviem ako to tá Lenka robí. Ja v sekáči nič nevidím, ale keď idem s ňou urobím nákup ako svet.

Po tortúrach s balením do a z Hong Kongu musím povedať, že nejakým zázrakom som sa do kufra vmestila na prvýkrát a pritom mám pocit že mám vecí až moc. Veď uznajte 4 kabelky (samozrejme každá inej farby ), 4 páry topánok… O ostatných veciach (vrátane digitálnej techniky – notebook, fotoaparát, kamera, externý disk, čítačka kariet…) ani nehovorím. Podotknúť musím aj to, že ak moja nová digitálna váha neklame, dodržala som aj hmotnostný limit 20 kg. Proste som takmer profesionál!

Takže priatelia, ide sa do sveta. Smer BRAZÍLIA!

PS1: Ak sa pýtate, či som si stihla dorobiť šaty na pláž tak vedzte, že ich nedorobené nesiem v kufri a že s kamarátkou Bibou prehačkujeme asi celú noc.
PS2: Aj teraz by som hačkovala, ale manžel mi môj 20-kilový kufor vyložil hore na policu a ja mám pocit, že sa tam bude voziť až kým sa z Brazílie nevrátim a nezloží mi ho z nej on. Naokolo žiaden chlap a ešte aj ten sprievodca má meter štyridsať .

Keď som pred pár mesiacami zvažovala, či sa prihlásiť do konkurzu na riaditeľku školy (ja by som už možno radšej do dôchodku, taká som unavená ) vyhrali v tabuľke plusov tri úžasné veci (tabuľku mínusov som radšej nerobila, lebo by preválcovala tabuľku plusov ):

1. Riaditeľka nerobí dozory !
2. Riaditeľka viac-menej nenápadne (alebo aj dosť nápadne, to závisí od kolektívu a ten môj je úžasný ) smeruje školu tam, kde ju chce mať.
3. Keď si niečo vymyslí, tak si to aj môže finančne podporiť  a nemusím sa pritom nikoho pýtať, či môže .

A dnes som hýrila a konečne zabezpečila do školy digitálne kamery pre naše nové filmové štúdio. Maličké, ľahké - akurát do ruky prvostupniarskych kameramanov. Plánovala som to už minulý rok, ale nejako nestihla zrealizovať.  Až teraz a teším sa z toho ako malé decko. Takže najbližšie blogy budú aj z filmového štúdia .

PS1: Aby ste si nemysleli, odfinancujem aj nápady ostatných, stačí povedať.
PS2: PS1 samozrejme platí len pre pani učiteľky z našej školy. Žiadosti iných prosím neposielajte ! 

Už strašne dlho som tu nepísala, takže by človek povedal, že si vyvaľujem šunky (či slaninu, vyberte si ) kdesi na ostrovoch. Pravda je ale iná...

Keď Chalachánová nič nerobí (myslím tu na blogu), znamená to, že robí asi až moc . Takže len taký krátky výpočet môjho "ničnerobenia":

• Stále chodím do práce (síce je to len občasník, ale dosť častý). Tam okrem nutného papierovania (dostať peniaze z projektu je super vec, len keby to človek potom nemusel siahodlho vyhodnocovať a dokladať jeden nákup 10-timi potvrdenkami) meníme deťom wecká na lúky s kvetmi a motýlikmi. Takže potom pri onej činnosti budú mať pocit, že ju vykonávajú v lone prírody. Nieže by sme nemali čo robiť, ale určité časti bolo potrebné pretrieť. Ako lepšie zakamuflovať nedostatky ako lúkou, motýlikmi, slniečkami, pavúkmi a podobne ?
• Keď sme už pri tom maľovaní... V školskej jedálni stále učím deti, že by sa mali správať ako v reštaurácii. A tak toto leto sa zmení jedáleň s krycím menom Hladomorňa na Reštauráciu u dobrej tety kuchárky. Dnes som videla návrhy mojej Ľubky Bezekovej (Gaalovej) a sú úžasné. Takže po nutnej prerábke elektriny a premaľovaní základnou farbou sa teším na to zábavné maľovanie podľa jej návrhov.
• Písala som nedávno, že chystám malého sprievodcu daltonom pre rodičov. Chcem aby viac rozumeli tomuto prístupu a úspešne ho začali uplatňovať aj doma. Niekedy totiž ideme "jeden čihí, druhý hotá" (teraz neviem, či som to napísala správne, lebo kone som ešte neriadila ).
• Ak vás čaká v budúcom roku vyučovanie informatickej výchovy v druhom ročníku, tak vedzte, že okrem nadávania na ministerstvo (ktoré s nami podpísalo zmluvu až 9.7.), môžete pre meškajúcu učebnicu nadávať aj na mňa ako jednu z autorského tímu . Ale uznajte, podpísali by ste v júli zmluvu na odovzdanie učebnice do 15.6.?! Asi by mali na ministerstve zväčšiť počet úradníkov. Len neviem, že či ak jeden urobí polovicu roboty, potom dvaja spravia celú alebo sa to zas nejak spotvorí...
• Ak ste sa niektorí prvostupniari prihlásili na vzdelávanie učiteľov informatiky, tak niektoré materiály z nich budú mojim dielkom a snáď sa spolu stretneme aj pri samotnom vzdelávaní, lebo čo som si vymyslela, to si na niektorých fakultách aj odučím .
• Okrem toho pracujem na ďalších veciach týkajúcich sa modernizácie v školách, Vševedka, nášho školského vzdelávacieho programu a dotiahnutia svojich projektov.

A oddych ???
Takže teším sa na záhrade, ale najradšej od 6:00 do 10:00, lebo potom je to ako na Sahare.
Šijem - tentoraz luxusne podľa strašne zložitých strihov, pretože ak sa vôbec dostanem k šitiu cez školský rok, tak vtedy nepotrebujem vôbec vrecká (však načo?) a ozdobné štepovanie je totálna zbytočnosť.
Štrikujem (hurá dokončila som konečne rozrobený sveter ), hačkujem, tvorím a vymýšľam čo ešte (keď jednu vec dokončím) začnem . Tých začatých vecí mám totiž neúrekom, aj keď som tento týždeň v rámci domácich prác odstránila Gerlach bielizne na žehlenie, obšívanie, štopkanie, prešívanie a iné upravovanie. Momentálne, po dokončení zimného svetra, ktorý ma bude v Lieskovci hriať keď udrú kruté zimy, sa tak trochu informaticko-matematicky a pritom žensky zabávam. Pracujem totiž na (podľa mňa) úžasnom patchworkovom svetri, ktorý je čiastočne zložený z 44 rôznofarebných štvorcov. Zatiaľ ich mám 28 a ešte ani jeden sa mi neopakuje. A ani nebude, len matematicky by som to už nevypočítala. Však aj načo, že ?

PS: Viac vo fotogalérii !

Pre objasnenie situácie musím povedať, že v jednej triede sme dali tri dvojky zo správania. Dávame ich s čistým vedomím a svedomím, že jednoducho určitý druh správania (šikana, drdzé odvrávanie a vulgárne nadávanie učiteľom i žiakom, agresivita voči žiakom, nerešpektovanie učiteľov, nepovolené odchody zo školy - keby sa dieťaťu vtedy niečo stalo, kto by bol zodpovedný?) nebudeme tolerovať. Pred týmto posledným krokom samozrejme predchádzali všetky potrebné predošlé = pokarhanie triednym učiteľom, riaditeľom školy, pohovory so žiakmi i rodičmi, upozornenie na to, že im hrozí dvojka zo správania. Dvaja rodičia zobrali daný fakt (zníženú známku) ako krok potrebný pre "spacifikovanie" svojho dieťaťa. Chýba číslo tri, že? A práve o to ide...

• Že sa mi divia, že taká tvorivá riaditeľka sa drží nejakých metodických pokynov, ich ... je proste taký. Som tvorivá, nedržím sa, inak by mal štvorku !
• Že pani učiteľka je slabá, nezvláda deti a ešte aj riaditeľku si musela pozvať na rozhovor... Nie rodičia, vedela som, ako by ste po nej kričali na dvore a práve preto som chcela, aby ste prišli do zborovne. Mama je tiež slabá, keď si na rozhovor zobrala otca??? Mimochodom každý s ním mal už čo-to do činenia. Bože, mám kompletne slabý učiteľský zbor !
• Že asi čakáme sponzorský dar...  To isto, my v škole takmer plnej sociálne slabých detí sme na to zvyknutí. Z osady mi nosia...
• Že sme mu = hokejistovi pokazili život. My, alebo on s ich podporou si ho pokazil?
• Že na nich sedíme (aj rodičoch) a ani sa im nezdravíme. Otca sme videli za tri roky druhýkrát, nemal by sa on zdraviť prvý ženám? ...

Všetko by bolo už dávno inak, keby rodičia boli ochotní s nami pri výchove dieťaťa spolupracovať. Podporované z ich strany názormi na to, ako sa jemu ubližuje, ako sú všetky učiteľky hlúpe, neschopné a čo on všetko nemusí (výchova tipu "Ja som hokejista, kto je viac") spôsobí, že sa takto bude správať ďalej. Pri poslednom pohovore sme ich upozorňovali na to, že odmieta pracovať s tým že učiteľka má ísť do... Skončilo to tým, že sa máme my zamyslieť, ako ho motivujeme k práci. Bože, ak už v našej škole nie sú deti motivované k práci, tak potom v ktorej inej? Malý je pri tom poriadne prešibaný a robí si s prepáčením prdel aj z nich. Raz sa im to vráti, len ho je škoda .
Celý tento príspevok (okrem toho, že pôsobí terapeuticky na moju dušičku ) vedie k jednej prosbe, či odkazu (ak toto čítajú aj nejaký rodičia). Keď si dávate auto do servisu, očakávate, že vám ho opravia. Prečo od nás čakáte, že budeme mať za cieľ ubližovať deťom?
Ako uvádzame v našom školskom vzdelávacom programe: "Žiaci, učitelia a rodičia sú partneri, ktorí sa spoluprácou vzájomne obohacujú. Partneri sa neohovárajú, ale dohovárajú si spoluprácu, partneri sa rešpektujú a spoločne plánujú. Pri nezhodách spoločne hľadajú kompromisné riešenie." Škoda, že niektorí nemajú záujem o toto partnerstvo.

• výber operatéra - 2000 Sk
• výber operatéra s nejakou atestáciou (asi druhou) - 3000 Sk
• výber operatéra s potrebou príchodu z domu - 5000 Sk

Neľakajte sa, bolo to ešte v starej mene ale aj tak... Manžel to nazval legalizáciou úplatkov . Síce som už rok nebola u doktora ale pamätám si poplatky 20 Sk za potvrdenú priepustku. Keď jednoduchou matematikou vynásobím, že v bločku prázdnych tlačív je ich 100, len za tento smiešny úkon získal lekár 99x20 Sk = 1980 Sk. Tých 20 Sk nerátam pre náklady na zakúpenie tých tlačív .
Mňa už v tom období napadlo, že aj my v škole by sme si mali účtovať za nejaké tie úkony. No čo sme horší? A pretože to už mám premyslené podelím sa s mojimi návrhmi:

• výber učiteľa pre 2 ročníky - 2000 Sk, pre 4 ročníky - 4000 Sk
• výber učiteľa pre 2 ročníky s 1 kvalifikačnou skúškou - 3000 Sk, pre 4 ročníky - 6000 Sk
• výber učiteľa pre 2 ročníky s 2 kvalifikačnou skúškou - 4000 Sk, pre 4 ročníky - 8000 Sk
• zapisovanie známok do žiackej knižky: 1 zadarmo (radi ju píšeme), 2 - 20 Sk, 3 - 40 Sk, 4 - 60 Sk, 5 - 80 Sk + 20 Sk traumatický príplatok pre učiteľa
• zapisovanie známok do internetovej žiackej knižky zdarma (zľava 100%)
• zapisovanie známok na vysvedčenie - trojnásobok ceny do žiackej knižky
• opätovné skúšanie z nutnosti opravy známok - 50 Sk za každé + každé desiate zdarma

Teraz mi je ľúto, že som neabsolvovala Berove vzdelávanie k sebavedomiu učiteľa, asi by som si pýtala aj viac .

PS1: Toto sú taxy pre prvý stupeň, prosím druho a treťostupniarov, aby si vypracovali vlastné .
PS2: Ospravedlňujem sa, za možno článok "od veci", to už toho mám asi dosť, tak hold mi zašibkáva .