Utorok bol pre nás oddychovým dňom. Keďže program konferencie začínal až večer, mali sme dostatok času na oddych na pláži. Teda pláži, skôr plážičke blízko hotela. Vlny Atlantiku boli na náš vkus príliš veľké, takže sme na rozdiel od bratov Čechov zaujali k nim vzťah s miernym odstupom.
Českí priatelia pre zmenu šaleli vo vlnách až som mala pocit, že z nich šaliem aj ja a veľmi som zvažovala, či v prípade potreby nechám kamoša v štychu alebo sa po neho vrhnem. Vzhľadom na vlny asi možnosť B, lebo neviem, kto by sa vrhol po mne.
Roman na pláži meditoval bez Oooooohmmmmmm, Janka K. si robila kreslo, ktoré každú chvíľu odplavila voda, Janka S. chytala bronz v bezpečnej vzdialenosti od vĺn (až do chvíle, keď ju tak či onak skoro spláchla vlna)  a ja som sa hrala na hačkujúcu morskú pannu, až do momentu, keď som musela začať hačkovať priadzou nasolenou od morskej vody.
Vlny boli čím ďalej besnejšie a tak na záver som si nechtiac urobila píling oboch kolien, keď ma vlna zrazila pokorne na kolená a ešte ma donútila urobiť na drsnom piesčitom dne štyri kroky. Fuuuu, ďalšie modriny!
Do hotelovej izby sme si každá doniesla v plavkách i oblečení aspoň pol kila piesku.
Roman snažiac sa zabezpečiť styk s okolitým svetom kupuje od tohto momentu internet a zriaďuje na svojej izbe internetovú kaviareň. Na nete našiel free program, ktorý umožňuje jednému PC tváriť sa ako wifina. Zneužívame to všetci, lebo ako neskôr zisťujeme, internet tu ide horšie ako slimák. Jediný internet, čo ako tak funguje sa volá Slovensko a heslo k jeho používaniu slovakiaslovakia. Česi závidia a Roman zvažuje, že zmení heslo na NajlepsiakrajinajeSlovensko, aby ho tak českí kamoši museli písať 2x…
Kým sú dievčatá v “kaviarni” a ja pracujem na notebooku na izbe, pod oknami hotela nacvičujú chlapíci z hudobnej skupiny večerné vystúpenie. Po zaklopaní som presvedčená že sa Danka vracia na izbu a tak rozšafne otvorím dvere s výkrikom “Sambaaaa”. Za dverami však na mňa vyvalia oči dve černošky, ktoré nám prišli mierne poupratovať a premiestniť piesok z pláže späť k prírode. Trapas… Radšej sa aj ja odsťahujem do kaviarne, kde spolu s Jankou S. odosielame projekty do súťaže Slovak-Telekom.
Ale to už je večer, otváracia recepcia a oná skupina ktorá predvádza gymnasticko-tanečné vystúpenie. Chalani z gumy, buchot bubnov, kokosové mlieko s nejakým alkoholom… Moje uši však strašný rev neznesú a tak sa presúvam na izbu. Doteraz som si myslela, že najhorší je rev hudby na školskom plese v Lieskovci. Neuveríte, ale existuje aj niečo horšie… Po onom vystúpení som bubny počula ešte dva dni potom.
Večer odpadávam, lebo u nás je domáci čas + 4 hodiny. Takže notebook ako štafetu predávam Danke.
Dobrú noc!